Bohatá nevesta 9. kapitola

 

Za oknami bubnoval dážď.

Prebudila som sa veľmi skoro vo svojej pohodlnej posteli, zabalená v hrubých perinách, nadýchaných a jemných.

Moje telo bolo ešte meravé a trochu rozbolené.

Už dlho som netancovala.

Zdalo sa mi, akoby som to prehnala.

No mala som aj zvláštny pocit ľahkosti.

Akoby som sa zbavila väčšiny svojej záťaže.

A moje rozhodnutie, že už viac nebudem plakať a pôjdem ďalej, sa stávalo pevnejším.

Ešte neviem, čo sa stane.

Nikto to nemôže vedieť.

No budem sa snažiť nepotopiť loď, do ktorej som nastúpila.

Adam.

Aký vlastne je?

Keď som bola mladšia, jeho tvrdosť ma priťahovala.

Verila som, že bude ten správny gazda.

Že vždy dokáže bez mihnutia oka pokračovať aj napriek stratám, ktoré ho postihli.

Myslela som na jeho ruky.

Na jeho pohľad.

Na spôsob, akým so mnou hovoril.

Na to, ako dozrel, kým som si ho nevšímala.

Na to, ako som sa ja zmenila, kým on stále veril.

Cítila som, že stále verí.

A to ma znepokojovalo.

To, že bol tak blízko a predsa som nevidela, že kdesi tam pod tou vrstvou tvrdosti je srdce, ktoré stále dokáže biť.

Srdce, ktoré je tak silné ako to moje.

Srdce, ktoré nedokáže a nechce vzdať svoj boj.

Aj keď bolo zradené.

Oči mi znovu zaliali slzy.

Posledné slzy.

Posledný raz si spomeniem na tú bolesť.

Na bolesť, ktorú som prijala do svojho srdca a nechala ísť.

Ležala som ticho a cítila, ako mi slzy stekajú po krku.

Predstavovala som si, že ich bozkami zmiernia jeho pery.

Asi k nemu stále niečo cítim.

Niečo, čo som sa bála priznať a nechala odpočívať.

Čím dlhšie sme spolu, tým viac ten plameň znovu začína silnieť.

No neviem, či sa mu mám odovzdať alebo ďalej bojovať s rozumom.

Tvrdí, že sa možno chce pomstiť za to, čo som urobila ja.

Za môj strach.

A ak je to tak, nikdy neprijme niekoho ako som ja.

Zavrela som oči.

V mojich predstavách sa temnota rozostúpila a znovu vyšlo slnko.

Kúpala som sa v jeho lúčoch.

Tancovala som ako víla.

Tak dlho, až kým slzy nevyschli a ja som znovu mohla otvoriť oči.

***

Celý deň pršalo.

Práca bola sťažená, no obehla som všetko a skontrolovala aj požičaného čeľadína.

Martin bol celkom milý.

Potom, ako mu Adam trochu dohovoril a začali sme si navzájom pomáhať, si zvykol aj na naše hospodárstvo.

A dokonca aj na naše jedlo.

Vraj od Adamovej matky nie je také dobré ako od nás.

Keď som mu priniesla večeru, usmial sa na mňa ako priateľ, ktorý rozumie.

Adamovu pozornosť dnes zdržala matka.

Nemal čas so mnou hovoriť.

No ja som stále čakala, že sa predsa len ešte večer zastaví.

Čakala som pri oblôčiku aj napriek dažďu.

Čakala som pripravená znovu veriť.

No vďaka nemu som nemyslela na bolesť ani na strach.

Vďaka nemu som chcela veriť, že stále existuje nádej pre utrápené duše.

„Keby sa už vyjasnilo, budú stúpať rieky,“ obávala sa Helenka, keď vyzerala von oknom.

„Máš pravdu. Už by to stačilo. Ale vieš, aká je príroda. Bude jej stačiť vtedy, keď jej bude stačiť.“

Helenka prikývla.

„Jej sile sa nič nevyrovná. Keď sa voda valí dedinou, strach ma obchádza.“

Aj ja som sa bála.

No spomienka na Adamovu rozhodnosť ma upokojovala.

„Idem pozrieť gazdu, či niečo nepotrebuje,“ povedala Helenka a nechala ma samú.

Otec.

Tak trochu som sa mu teraz vyhýbala.

Nechcela som cítiť jeho pohľad.

Bála som sa, že bude smutný.

Že zabudne na možnosť, že by sa ešte mohol vyliečiť.

A len kvôli mne.

Len kvôli svojej dcére, ktorá cíti takú ťažobu a zároveň aj nádej.

Adam.

Zrazu bol na dvore.

Nechala som všetko tak a bežala som mu v ústrety.

Usmial sa.

„Ale nám to pekne prší.“

„Trochu sa toho aj bojím, ale má to tak byť.“

Objal ma okolo pása.

„Veru má. Toto obdobie prináša dažde,“ sklonil sa bližšie ku mne.

„No zároveň aj nádej. Cítiš ju však?“

„Áno. Mám pocit, že je všade navôkol.“

Jeho oči boli jasné.

Pohľad taký čistý, akoby temnota nikdy neexistovala.

Zatočil sa so mnou v daždi a ja som sa len smiala.

Tak sladko ako nikdy predtým.

Dokáže byť aj iný.

Dokáže byť aj milší.

Prešlo mi hlavou, keď som cítila, ako ma jemne zložil na zem.

„Mali by sme ísť dnu, inak zmokneme. Mám toho toľko, čo by som ti chcel povedať.“

„Aj ja tebe. Ale zároveň sa bojím.“

Nechala som ho, aby ma objímal, a teplý dážď ma hladil po chrbte.

„No je tu aj niečo... niečo, čo...“

Pokrútil hlavou.

„Nechcem vedieť nič o minulosti. Budúcnosť za to stojí.“

Prudko som sa nadýchla a pozrela som sa mu do očí.

On moje previnenie tuší.

Dvere sa za nami zavreli.

Priviedla som ho k nášmu stolu.

Sadli sme si k ohňu.

Nesmelo som si ho premeriavala, kým jeho črty sa mi zdali jemnejšie než zvyčajne.

Len sme sedeli vedľa seba a dívali sa, ako nás obklopuje neznesiteľné teplo.

Akoby sme k sebe vždy patrili.

Akoby nikdy neexistovalo nič iné.

Pozrela som sa naňho s láskou a on mi pohľad opätoval.

Len sme sa potom odvrátili a obaja sa stiahli do svojich tieňov.

Ani jeden z nás nebol pripravený urobiť rozhodujúci krok.

No sedeli sme vedľa seba a žili svoj sen.

Stvorená z nádeje som znovu vstávala.

Prešla som k oblôčiku.

Dážď stále silnel.

Možno bol ešte silnejší než predtým a obloha ešte temnejšia.

No ja som sa ničoho nebála.

Obzrela som sa cez plece a on ma objal.

Zavrela som oči.

A ponorila som sa do toho pocitu.

Jeho objatie bolo akoby drsné a jemné zároveň.

„Nemala som ťa nikdy stratiť,“ hlesla som ticho.

A nechala ten pocit plynúť.

Nič nepovedal.

Len ma držal.

Len som cítila, ako sa pocit spokojnosti rozlieva mojím telom.

Chcela som, aby trval navždy.

Aby ten okamih, keď ma chápe, nemohlo nič zmeniť.

Aby som vždy milovala len jeho a nevrhla sa do tej temnoty.

No zároveň som ňou bola prebudená.

Dážď bol stále silnejší.

No prišiel aj vietor, ktorý búrku pomaly odnášal preč.