Doktor a ja 11. kapitola

 

Šla som do práce, no nemohla som sa zbaviť pocitu, že všetko bude teraz inak.

Po príchode do mojej kancelárie som sa chvíľu vznášala na vlnách úplnej spokojnosti.

Nemala by som byť tak v pohode.

Nemala by som byť tak nadšená, ale asi som.

Asi to nemôžem len tak celkom nechať tak a navrávať si, že to mám všetko pod kontrolou.

To, ako veľmi sa bojím, u mňa rozhodne znamená, že Ethana skutočne chcem.

A to ma desí ešte viac.

Asi bol zo mňa po našom večeri sklamaný.

Nič mi nepovedal, ale musel byť.

Povzdychla som si, keď som si sadla za svoj usporiadaný pracovný stôl.

Mala by som sa sústrediť.

Dnes ma čaká dokončovanie starých restov.

Šéf nám toho na rannej porade včera naložil dosť veľa.

A vraj má prísť aj dôležitý klient a ešte nevieme, koho si vyberie ani či to bude dnes alebo zajtra.

No vraj je to niekto výnimočný.

Nejaký miliardár, ktorý sa tu bude správať, akoby mu to patrilo.

Možný budúci investor alebo niečo také, čo ešte viac zvyšovalo tlak.

Na to som sa vôbec netešila.

Čo ak bude náročný ako ten posledný elitný klient?

Chcela som mať skôr voľnejší režim, hlavne teraz, keď mám problém sa sústrediť.

No možno si nevyberie mňa.

Moje nápady sú predsa len tak trochu menej konvenčné.

Zapla som si počítač, prešla súbory a otvorila ten hlavný.

Predo mnou sa otvoril projekt, ktorý som sa chystala dnes dotiahnuť.

Prešla som po ňom skúmavým pohľadom a snažila sa zahnať pocity, ktoré sa ma zmocnili, keď som sa znovu vrátila k Ethanovi.

Niečo pre mňa znamená.

A je to silnejšie, než som predpokladala.

O to viac bude bolieť pád, ktorý nevyhnutne príde.

Znovu som si povzdychla.

Mala by som sa ho vzdať skôr, než nebude neskoro.

Ale vlastne už asi je.

Nepoznáme sa síce až tak dlho, no nikto ma nezaujal tak ako pán doktor.

Na chvíľu som privrela oči a myslela na ten pocit.

Na tú zdrvujúcu istotu, že ak mi nezavolá, skutočne sa po dlhej dobe úplne zosypem.

Som silná. Som silná. Všetko dopadne dobre. Všetko dopadne dobre.

Opakovala som si to niekoľkokrát a predstavovala si, že to tak skutočne bude.

Potom som sa ešte párkrát zhlboka nadýchla a znovu otvorila oči.

Do miestnosti vplávala Ella.

Jedna z asistentiek.

Dokonale upravená, mladá a nemilosrdne dravá.

Pri pohľade na ňu som vždy strácala aj ten zvyšok sebavedomia, ktorý mi ešte ostal.

„Dáš si kávu?“ opýtala sa len tak mimochodom.

„Už dlho sme sa spolu nepozhovárali.“

Pripomenula mi tým, že sa jej vyhýbam.

Lebo je všetkým, čoho sa obávam.

Keby ju spoznal Ethan, hneď by sa mi začal vyhýbať.

Toto je dievča, ktoré muži chcú.

„Možno neskôr, vieš, práve som začala,“ ukázala som na monitor.

„Iste, no len som si tak myslela, že by si chcela vedieť, čo sa tu deje.“

Iste.

Bola pripravená podeliť sa o informácie, no ja som sa rozhodla to stopnúť.

Nebolo dobré znamenie, že ako prvá do mojej kancelárie vošla práve ona.

„Možno neskôr. Naozaj je to súrne.“

„Iste, ako povieš.“

Zaškerila sa s tými svojimi dokonalými zubami a nechala ma samú.

Ničím sa dnes nenechám rozptýliť ani vyviesť z miery.

A hlavne nie ňou.

Zasa by zaťala do živého.

To mi je jasné.

Tak som sa radšej obrátila k displeju a skutočne začala pracovať.

Tak dlho, až kým mi nestuhli plecia a krk.

Trochu som sa prešla, ponaťahovala a pozrela sa von oknom.

Pred firmou zastalo nejaké auto.

Neznáme.

No nie až také veľké, aby patrilo klientovi, ktorého čakáme.

Srdce mi takmer zastalo, keď som videla, že z neho vystúpil Ethan.

Sakra.

Uvidí ju.

To nie je dobré.

A prečo vôbec prišiel do firmy?

Všetko som mu predsa poslala.

Jeho projekt ešte nie je poriadne začatý, ale už sa rysuje.

V poslednej dobe je toho tak veľa, že nestíhame.

No rýchlo som si napravila všetko, čo som si myslela, že by mohlo byť rozhádzané, a vybrala z tašky zrkadielko.

Vyzerala som fajn.

Možno sa mi trochu rozmazal mejkap na jednej strane, ale to som rýchlo upravila.

Niekedy mi z monitora začnú slziť oči a vtedy sa to skrátka stane.

Potom som vyšla z kancelárie.

Chcela som vedieť, s kým sa bude baviť a či prišiel za mnou.

Mala by som ostať pokojná a čakať, len som to skrátka nedokázala.

Srdce mi zovrel strach, keď som počula cinknutie výťahu.

Samozrejme, Ella ako prvá vstala.

„Vitajte u nás.“

Ethan sa na ňu láskavo usmial.

„Hľadám slečnu...“

Povedal moje meno.

Alebo sa mi to len zdalo, nebola som si istá.

No snažila som sa byť opatrná.

„Áno, samozrejme. Jej kancelária je tamto vpravo...“

Uvedomila som si, že fakt idú ku mne a ja som tu na chodbe.

Ethan zistí, že som bola taká nedočkavá, že som ani neostala v kancelárii.

Rýchlo som sa rozbehla späť a zavrela za sebou dvere.

Srdce mi prudko bilo.

Sakra.

Sakra.

Kvôli nijakému mužovi som ešte tak nevyvádzala ako kvôli nemu.

Čo to so mnou urobil?

Rýchlo som si sadla a v poslednej chvíli znovu pozrela na monitor.

Ella vošla dovnútra.

„Máš návštevu. Povedala si síce, že nemáš čas, ale niekoho takého si nemôžeš nechať ujsť.“

Naklonila sa trochu bližšie.

„Je to môj priateľ,“ zamumlala som.

Neviem prečo.

Akosi to zo mňa vypadlo.

„Tvoj priateľ?“

Ella sa zatvárila trochu zarazene.

„Nie je ehm... mladší?“

Iste.

Primladý pre mňa.

Ako inak.

Zatvárila som sa kyslo.

„Áno, je mladý a zároveň je to môj priateľ. Zakázané územie,“ vyštekla som.

Ella sa stále tvárila zaskočene.

„Keď myslíš.“

Premerala si ma pohľadom.

„Tak mu poviem, že môže vojsť.“

„Iste, samozrejme.“

Narovnala som sa a prebodávala ju pohľadom.

Nie som zas až taká stará.

Ale čo som to povedala?

Oficiálne sme ešte len na začiatku a neviem, či...

No skôr než som si stihla utriediť myšlienky, Ella bola preč.

Dvere sa znovu otvorili a vošiel Ethan.

Srdce sa mi rozbúchalo ako šialené.

Bola som úplne v pomykove a ten pocit v bruchu bol takmer neznesiteľný.

A to sme len spali vedľa seba.

Len sme spali a ja som totálne mimo.

„Zlatko, prepáč, že ťa vyrušujem, ale na niečo si zabudla.“

Zostala som trochu zarazená, keď prišiel k stolu.

Zabudla?

Niečo som urobila zle?

Zvedavo som k nemu naklonila hlavu.

Jeho pery sa zľahka dotkli môjho krku a ja som na okamih zabudla, že som v práci.

Na všetky predsavzatia o tom, aká budem rozumná.

Na svoj vek.

Aj na to, že by som sa mala správať ako skutočne dospelá žena.

Snažila som sa ovládnuť, keď sa jemne odtiahol.

„Zabudla si ma ráno pobozkať, tak som ti to musel predsa nejako vynahradiť.“

Srdce mi takmer zastalo.

On prišiel len kvôli tomu.

Len kvôli tomu, že sme sa nestihli poriadne rozlúčiť.

Také sladké.

Snažila som sa ovládnuť nutkanie skočiť mu okolo krku.

Nie, takto to nejde.

Nemôžem mu predsa dať najavo, že ho až tak veľmi chcem, že mi je očividne všetko jedno, keď ma drží v náručí.

„Bál som sa, že si sa na mňa ráno nahnevala. Chcel som si byť istý, že to tak nebolo.“

„Nie, len ráno som trochu neznesiteľná, prepáč.“

Nebol to celkom ten pravý dôvod, no nenapadlo mi nič lepšie, ako hovoriť skôr o tom než o rannom vytriezvení a výčitkách, čo všetko som povedala.

Usmial sa.

„Si sladká. Tak pevne si sa ma držala, že sa mi vôbec nechcelo odísť.“

Ten pocit, keď som bola v jeho náručí, bol taký opojný, že som si nemohla pomôcť.

Uvedomila som si, že som vstala a skutočne som ho objala znovu.

Pritisla som sa k nemu len preto, že som potrebovala jeho teplo.

Dávalo mi takú neskutočnú silu, akú som doteraz nepoznala.

Neodchádzaj, kričalo niečo v mojom vnútri, keď som sa ho znovu držala.

Akoby som bola znovu malým dievčatkom.

Spomienka na to, ako som sa naposledy niekoho takto držala, ma zasiahla tak náhle ako už dávno nie.

Môj strýko.

Zbožňovala som ho.

Vždy tu bol pre mňa a nebol zameraný na to, čím sa stanem.

No toto bolo iné.

Skutočné.

Tak blízke.

Len som sa ho držala a znovu som bola malým dievčatkom, no zároveň aj ženou, ktorá cítila, že je svojím spôsobom prijímaná a možno neskôr bude aj milovaná.

Jemne sa odtiahol a pohladil ma po tvári.

„Prišiel som aj preto, že dnes mám dvojitú službu. Vzal som to aj za kolegu, ktorý má choré dieťa...“

Prikývla som.

Tak znovu nebudeme spolu.

Ale sú to jeho povinnosti.

Je to pochopiteľné.

„No predtým som sa chcel ešte potešiť z tvojej prítomnosti. Len dúfam, že som ťa nevyrušil.“

„Nie, to je v poriadku. V tom najlepšom. Som rada, že si prišiel. Ale môžem ti napísať, však?“

„Iste, pokojne kedykoľvek. Ak by som neodpisoval, som na sále, ale každá tvoja správa ma poteší. Aj neskôr, keď sa z nej vrátim.“

„Budem ti držať palce, aby si mal príjemnú službu a potom sa znovu stretneme.“

„Iste. Rozhodne si želám to isté.“

Pozrel sa mi do očí a ja som pocítila túžbu ho pobozkať.

Viem, že by som nemala, ale natiahla som sa a pritisla svoje pery na tie jeho.

Akoby som bola na strednej.

Neviem, čo sa to so mnou začalo skutočne diať, ale nedalo sa to zastaviť.

Niekto otvoril dvere a šéf si odkašľal.

Rýchlo som sa odtiahla.

A Ethan sa tiež obrátil k nim.

Šéf prišiel s novým klientom.

Ten sa šibalsky usmial.

Ja som sa nezmohla na slovo.

Šéf ma prebodával pohľadom, ktorý znamenal, že by som sa mala rýchlo z toho dostať.

„Dobrý deň, som Lucy...“

Radšej som sa rýchlo šla predstaviť skôr, než situácia ešte viac zhustne.

„Teší ma. Lucas Cane.“

Podali sme si ruky.

Môj šéf sa stále tváril ako medveď pred útokom, no nový klient si z toho očividne nerobil ťažkú hlavu.

„A toto je predpokladám váš priateľ...“ vyhlásil veselo.

Nastalo ticho.

Ethan prešiel dopredu.

„Doktor Ethan..., teší ma.“

Stála som tam ako na ihlách.

Taký trapas.

No nedalo sa nič robiť.