Doktor a ja 12. kapitola

 Mama ma pozvala na kávu.

Mala by som sa tešiť.

Konečne sa po dlhom čase spolu pozhovárame.

No prenasledovali ma aj obavy.

Čo ak...

Nie.

Nemala by som sa zaťažovať hlúposťami.

Namiesto toho som si vzala svoju najkrajšiu kabelku a snažila sa pôsobiť pokojne a uvoľnene.

„Mami, tak som fakt rada, že ťa vidím,“ povedala som, keď som si sadla oproti nej.

Trochu znepokojená tým, že vyzerá tak dobre a sviežo.

Akoby sa na nej ani nepodpísal čas.

„Zlatko, ako sa máš?“

„Ale celkom dobre,“ začala som.

„To rada počujem. S ockom sme si o teba robili starosti.“

Tým som si nebola istá, ale bolo príjemné to počuť.

„Vieš, chceme, aby si bola šťastná, zlatko. Vždy to budeme chcieť.“

„Jasné, mami.“

Rukou som si prešla po čele.

„Ale zdáš sa mi akási rozhodená. Naozaj si si istá, že je všetko tak, ako má byť?“

Zhlboka som sa nadýchla.

„Áno, som. Len...“

Akoby som nebola rozhodená, keď som znovu v tých pocitoch a neviem, čo s tým mám robiť.

Fakt som to nechcela.

Nie takto.

„Len čo, zlatko? Vieš, že mne sa môžeš zdôveriť?“

Narovnala som sa.

Iste.

Ale je to skutočne tak?

Tým som si nebola až taká istá.

„Mami, naozaj sa nič nedeje. Len bežný život,“ hlesla som ticho a trochu si pritom pod stolom žmolila ruky.

Bežný život.

Iste.

Bežný život.

Všetko, čo som počas tohto týždňa urobila, bolo skutočne veľmi bežné.

„V poriadku, miláčik. Len som si chcela byť istá. Nemusíš byť až taká nervózna, ja som predsa nič zlé povedať nechcela.“

„Nie som nervózna, mami,“ snažila som sa ju presvedčiť.

No hlas mi trochu preskočil a ona tiež stíchla.

Chvíľu sme na seba len rozpačito hľadeli.

Napokon sa spamätala a vyhlásila:

„Ak by si čokoľvek potrebovala, som tu pre teba. Vieš to, však?“

Zasa padla otázka, ktorou som si istá nebola.

Tak som len prikývla a ticho hlesla:

„Vieš, mami, chcela by som si byť istá, ale nie som.“

Prekvapene si ma premerala.

„Stále ste sa zaoberali len Jaredom.“

„Ach, tak...“

Trochu posmutnela.

„To preto, lebo si narobil toľko problémov. Takmer nedokončil medicínu...“

To som vedela.

Ale aj tak je dospelý.

Tak ako ja.

Nebolo to až také zlé.

Nie skutočná katastrofa.

No mama sa tvárila, akoby áno.

„Asi to nebolo celkom príjemné, ja viem, ale tvoj brat...“

Usmiala sa.

„Nuž, nechajme to teraz tak. Hovorili sme predsa o tebe.“

„Iste.“

Znovu som sa ešte viac narovnala a stisla ruky ešte silnejšie.

Až ma takmer zaboleli.

„Mami, naozaj nie je nutné hovoriť o mojom živote. Ani neviem, čo také by som ti mala povedať. So mnou to chodí takto. Pracujem, starám sa o svoje veci, ako zvyčajne.“

„Samozrejme, zlatko, ale to nie je predsa všetko. Mám taký pocit, že ťa niečo trápi. V posledných telefonátoch si bola taká zvláštna.“

„Nie, mami. Už som ti predsa povedala, že mi nič nie je. Nepotrebujem pomoc.“

Snažila som sa zachovať pokoj.

No mama vie byť skutočne neodbytná, keď si niečo vezme do hlavy.

„Dobre, zlatko, tak ťa už viac nebudem trápiť. Ale aj tak si o teba robím starosti.“

„Iste, mami.“

Prišla naša káva.

Mama objednala vopred tú svoju a keďže už vedela, čo zvyčajne chcem aj ja, jedna pristála aj predo mnou.

Aj moja obľúbená sušienka.

Ochotne som sa do nej jemne zahryzla a pripomenula si tú sladko uvoľňujúcu chuť.

„A čo ty? Ako sa ti darilo na kongrese?“ opýtala som sa.

Usmiala sa.

„Bolo to skvelé. Stretla som veľa známych, nadviazala kontakty.“

„Iste, to je výborné, mami.“

Usmiala som sa, aj keď dosť neisto, a odpila si z kávy.

Mama istý čas hovorila o svojej práci s nadšením a oduševnením ako vždy.

Predtým ma to štvalo.

Teraz som to začínala chápať.

Je to jej život.

Nemôžem jej vziať to nadšenie len preto, že mňa to už teraz až tak veľmi nefascinuje.

„Chystám sa aj na krátku dovolenku. Ešte si chvíľu doprajem čas. Na ostrov.“

Iste.

Mama o ostrove veľa hovorila.

Je to vraj jediné miesto, kde sa skutočne cíti ako doma.

Súkromný ostrov, na ktorý chodieva.

Sú tam stretnutia s elitou a všelijaké procedúry.

No takisto aj obyčajný relax.

Aj mňa tam párkrát pozývala, no nemala som na to náladu.

Aspoň doteraz nie.

„Zlatko, ak by si chcela, vybavila by som ti špeciálny wellness balíček proti bolesti chrbta. Stále sedíš za tým stolom.“

„Iste, mami, ako povieš. Možno sa tentoraz nechám presvedčiť.“

Chcela som ju aspoň trochu potešiť.

„To je skvelé. Hneď ťa zaregistrujem.“

„Ale vieš, vlastne by som...“

Zo stresu mi napadli financie.

„S peniazmi si nerob starosti. Zaplatím to.“

„Ale ja... predsa... mami...“

„Ja som ťa pozvala. Je to na mňa.“

Trvala na svojom, tak som si len povzdychla a nechala ju všetko vybaviť.

Nemala by som jej to dovoliť.

Ale ona si nedá pokoj, kým ma nepresvedčí.

To mi bolo jasné.

Tak som tentoraz zvolila menšie zlo.

Alebo som si to aspoň myslela.

***

Doma som sa snažila trochu relaxovať pri seriáloch a nemyslieť na Ethana.

Čas bez neho šiel akosi pomalšie.

No nechcela som ho stále otravovať.

Nemôže si myslieť, že má nado mnou takú moc.

To by nebolo dobré, keby hneď veril, že stačí jedno jeho slovo...

Nie.

Neurobím nič také, čo by ma mohlo ohroziť.

Zachovám si chladnú hlavu.

Tak či tak sa ešte nič poriadne nestalo.

Sme len na začiatku.

Toho by som sa mala držať.

Prišlo mi aj potvrdenie z toho ostrova.

Matka mi objednala skutočne dobrý balíček.

Musela som uznať, že mi nezaškodí nechať si urobiť dobrú masáž.

Dnes, keď som doma kreslila, som mala pocit, že mi chrbát asi odletí od bolesti.

Už dlho som necítila také silné napätie.

A tie koktaily, ktoré mi tam matka nechá preplatiť.

To tiež nebude zlé.

Dávno som si trochu nevyčistila hlavu.

Bolo mi jasné, že to nebudem ľutovať, ale aj tak som mala pocit, akoby som robila niečo zlé.

Ethan mi poslal správu.

Chýbaš mi.

Srdce mi hneď poskočilo.

Snažila som sa neodpisovať okamžite, no bála som sa, že ho niekam odvolajú a nebude mi môcť odpovedať.

Tak som napísala:

Aj ty mne. Ako ide práca, zlato?

Odvážila som sa ho tak nazvať.

Dobre. Zatiaľ nič mimoriadne, odpísal mi.

A ja som sa len usmievala.

Som rada, že môj obľúbený doktor má jednu z pokojnejších nocí.

Ethan mi poslal pár srdiečok.

No to sa ešte nevie, ale aj chvíľa pokoja na to, aby som ti odpísal, stačí na to, aby bol môj deň lepší.

Znovu som sa usmiala na displej.

Mama mi kúpila darček. Pôjdem na ostrov.

Na ostrov? odpísal.

To je také rekreačné stredisko. Robia tam masáže a podobné veci.

To znie lákavo. Verím, že si to užiješ. Kedy presne tam pôjdeš?

Zajtra.

Tak sa potom uvidíme, až keď sa vrátiš. Zrejme by som to už nestihol.

Aj ja som mu poslala srdiečka.

No nič viac.

Aj keď som pritom cítila takú zvláštnu neistotu.

Chcel by si ísť so mnou? opýtala som sa.

Rád by som, ale otec si ma zavolal k sebe. Niečo dôležité chce prebrať. Dlho som sa vyhováral a teraz ma len tak ľahko bez následkov nepustí. Nemôžem vypadnúť z mesta.

Na chvíľu som sa zamračila.

Ale nabudúce sa rád pridám, miláčik môj.

Bolo mi to trochu ľúto, to som nemohla poprieť.

Ale vedela som, že sa len snaží nikoho zbytočne nenaštvať a to som chápala.

Aj tak ma však nahlodával pocit, že možno...

Nie.

Ethan by to neurobil.

Určite o nič nejde.

Len sa ma znovu zmocnili obavy, a tak som na chvíľu prestala písať.

No ozval sa on.

Prepáč, zlatko. Musím ísť, volajú ma. Ale nerob si starosti. Všetko ti vynahradím. Lepšie než na ostrove.