Doktor a ja 15. kapitola

 Počúvala som príjemnú hudbu a zhovárala sa s Ethanom o svojej dovolenke.

O svojom otcovi mi nechcel povedať nič bližšie, no o to viac chcel počúvať moje zážitky. Rozprávala som mu o miestach, ktoré som navštívila, a o drobnostiach, ktoré ma počas dovolenky potešili.

Mala som pritom pocit, že ma naozaj počúva.

No stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že je až príliš nervózny.

A to ma znepokojovalo.

„Ethan, je všetko v poriadku?“ opýtala som sa potom, čo som si všimla, ako sa mu zľahka chveje ruka.

„Ale áno, naozaj…“ dodal nie veľmi presvedčivo, keď som si ho s obavami premerala.

„Ak sa niečo deje, povedz mi to. Ak sa ti nepáči byť tu so mnou, pochopím to.“

Bolo pre mňa ťažké to vysloviť, ale rozhodla som sa uprednostniť pravdu pred milosrdnou lžou.

„Nie, to nie je tak, len… je tu niečo, čo by som ti chcel povedať, ale neviem, ako začať.“

Tak a je to tu.

Prešla mi hlavou tá najhoršia myšlienka.

Nevie, ako mi to povedať.

Iste mi nechce zlomiť srdce.

Aspoň dúfam.

Zdalo sa mi, akoby hudba stíchla. A všetko sa naraz ponorilo do bolestného utrpenia.

„Vieš, ja ani neviem, ako začať,“ dodal skutočne úprimne.

No ja som mala pocit, že chcem odtiaľ odísť.

„Doteraz som to vždy pokazil, tak mám strach. Hlavne teraz. Na tebe mi skutočne záleží.“

Spadol mi kameň zo srdca, ale aj tak…

To, čo povedal, myslel vážne? Nechce niečo úplne iné a len sa snaží, aby som nebola smutná?

„Ethan, a z čoho máš vlastne strach?“

Povzdychol si.

Dlhší čas mlčal. Cítila som, ako sa aj mne začínajú chvieť ruky, no položil tú svoju na moju.

„Vždy to skazím. Keď sa tým nechám uniesť, viem, že aj ty utečieš…“ vyhlásil takmer šeptom a dodal: „Pokazím všetko, čoho sa dotknem. Aj keď nechcem, vždy sa to stane.“

„Nie, to určite nie,“ pocítila som úľavu, že to nie je niečo horšie.

„Snažil som sa držať ďalej, ale cítil som sa ešte horšie. Nechcem sa držať od teba ďalej.“

„To nemusíš. Chcem, aby si bol pri mne a aby si sa ničoho nebál.“

Usmial sa a trochu sa uvoľnil.

„Naozaj? Ale ja ťa musím varovať, skôr než…“ znovu sa odmlčal.

A ja som stále na ňom nevidela nič zlé.

Práve naopak.

Je príliš dobrý pre mňa.

„Prepáč, ja som ťa len ešte viac zmiatol ako predtým. Mrzí ma to, ale je pre mňa ťažké o tom hovoriť.“

Nechala som ho dlhší čas mlčať a čakala som, čo ešte povie. Skutočne ma zaujímalo, čoho presne sa bojí, lebo zatiaľ som to celkom nepochopila.

Napokon sa trochu pozbieral a pokračoval.

„Dokážem byť dosť posadnutý vzťahom, na ktorom mi záleží. Nie v zlom… ale keď mi na niekom záleží, myslím naňho neustále. Chcem ho chrániť, byť pri ňom, uistiť sa, že je v poriadku. Niekedy sa tým nechám úplne pohltiť.“

Sklonil pohľad.

„A ľudí to zvyčajne odradí. Myslia si, že ich dusím, že sa príliš starám alebo že ich obmedzujem. Možno majú pravdu. Neviem.“

Povzdychol si.

„Snažím sa to ovládať. Preto som bol taký nervózny. Preto som sa snažil držať späť. Lenže… keď sa držím ďalej, cítim sa ešte horšie.“

Na okamih sa odmlčal.

„Chcel som ísť s tebou na tú dovolenku, ale obával som sa, že keď spolu strávime príliš dlhý čas, tak na to prídeš. Že sa tak začnem znovu správať, aj keď som sa to snažil potlačiť.

Otec ma chcel vidieť, to je pravda, no mohol som to preložiť. Ale radšej som si zvolil bezpečnejšiu cestu. Nechcel som, aby si ma videla takého.

Dokážem byť dosť intenzívny. Asi viac, než by si si priala.

Nikomu som to ešte takto priamo nepovedal. Len tebe.

Ja vlastne ani neviem, či som urobil dobre.“

„To je v poriadku. Som rada, že si mi to povedal a verím, že sa s tým nejakým spôsobom vyrovnáme.“

Usmial sa, akoby mu zo srdca spadlo bremeno, ktoré tam nosil už príliš dlho.

Najedli sme sa a zhovárali o iných veciach. O jeho práci v nemocnici, o mojich projektoch.

No stále som bola trochu napätá. Ako to vlastne vyzerá v praxi, keď je taký? To som si ešte celkom nevedela predstaviť.

Niežeby predtým nepôsobil starostlivo, ale mala som pocit, že má všetko pod kontrolou. Nepripadal mi ako typ, ktorý sa priveľmi nechá pohltiť vzťahom.

Čas ubehol príjemne, no stále som sa nemohla zbaviť pocitu, že chcem vedieť, aké to je, keď je skutočne sám sebou vo vzťahoch.

Aké to je, keď sa už nesnaží držať späť.

A zvláštne bolo, že ma tá predstava nedesila.

Práve naopak.

Bola som zvedavá.

Ešte sme šli k nemu na víno. Mal skutočne krásny byt. V stráženej budove, s výhľadom na mesto.

Len som sa dívala dolu a cítila, ako ma objíma. Stále som nemala pocit, že by bol nejaký výraznejší než doteraz.

No potom mi pošepol:

„Budeme sa hrať, že si moja pacientka a že ťa mám úplne pod kontrolou. Urobíš to pre mňa?“

Jeho hlas znel temnejšie než predtým.

„Plníš každý môj príkaz a ja sa za to budem o teba starať. Tak ako nikto predtým. Nebudeš prijímať žiadne hovory ani nikam nepôjdeš, kým ti to nedovolím.“

Po chrbte mi prešli zimomriavky.

Ešte chvíľu som mlčala. Bola to zvláštna požiadavka, no zatiaľ som nemala dôvod mu neveriť.

„Áno, prečo nie.“

Usmial sa.

Neznelo to ako rozkaz.

Skôr ako zvláštne intenzívny sľub.

A práve to ma znepokojovalo najviac.

Pretože časť mňa chcela vedieť, aké to je nechať ho, aby sa o mňa postaral.

No mala som pocit, že je to len začiatok.

Len časť toho, čo skutočne potrebuje.

Jeho pery zľahka prešli po mojom krku.

No potom som pocítila výraznejší bozk, po ktorom mi určite ostanú stopy. Srdce mi prudko bilo a telom mi prebehlo vzrušenie.

„Nemusíte mať žiadne obavy, som tu, aby som vám pomohol,“ pošepol mi a jeho pery ešte raz prešli tou sladkou cestou, zatiaľ čo ma rukami nežne hladil po ramenách.

„Asi by sme nemali…“ zapojila som sa do hry. „Pán doktor.“