Doktor a ja 9. kapitola

 

Prebudila som sa s dobrou náladou.

Včerajšia vernisáž bola veľmi príjemná skúsenosť.

Skutočne som sa dobre zabavila a mala som možnosť pozhovárať sa s výnimočným mužom.

A takpovediac som trochu neodolala a zasa som majiteľkou nového obrazu.

Len ešte neviem, kam ho dám, lebo je to zasa jeden z tých pikantnejších.

A stalo sa aj niečo ďalšie.

Niečo, s čím som vôbec nepočítala.

Ten môj umelec mi dal svoje súkromné číslo.

Nič to neznamená, tak či tak odchádza z mesta, ale aj tak.

To sa mi ešte nestalo.

Povedal, že vo mne vidí niečo výnimočné a bol by rád, keby som mu niekedy napísala.

Bol to celkom príjemný pocit, aj keď som tú možnosť nemienila využiť.

Aspoň nie dovtedy, kým nezistím, ako sa to bude vyvíjať so mnou a Ethanom.

No to, že som niekoho po dlhej dobe zaujala aj bez prítomnosti môjho otca, bolo mimoriadne osviežujúce.

Mala som chvíľu pocit, akoby konečne išlo len o mňa a o to, ako pôsobím na iných ľudí.

Každopádne, keby som mala nejaké otázky ohľadom jeho obrazu, povedal, že mi kedykoľvek odpovie.

A to mi lichotilo.

Vstala som s pocitom, že som prežila krásny večer a že na mňa čakajú možno lepšie dni, než som predpokladala.

No Ethan mi stále nenapísal, čo mi trochu kazilo náladu.

Ale zrejme je to preto, že spí po nočnej.

Aj otec mal túto náročnú prácu, takže viem, ako to chodí.

Len sa viac bojím kvôli tým ostatným veciam.

Kvôli tomu všetkému, čo nás rozdeľuje.

No jednu vec viem určite.

Tento rok sa len tak ľahko nevzdám.

Nie.

Už to neurobím tak ako predtým.

Budem sa snažiť získať aspoň trochu šťastia, trochu viac sa prestať sústrediť na možnosť, že všetko musí byť podľa pravidiel, ktoré moja rodina dodržiava.

Nie.

Tentoraz sa vykašlem na pravidlá a len si užijem život.

Sadla som si za kuchynský ostrovček, pozerala siete, raňajkovala pečivo a pila svoj obľúbený čaj.

Už som bola takmer pripravená do práce, keď mi pípla správa.

Máš čas?

Ethan.

Tvárou mi prešiel úsmev.

Áno, pre teba vždy.

Trochu som sa snažila ho navnadiť, a nie práve odmietaním.

Tak či tak to máme teraz komplikované.

To by pôsobilo, akoby som to s ním vzdala.

A ja ho chcem vidieť.

Inak nezistím, či môžeme spolu fungovať ako bližší priatelia, milenci alebo aj niečo viac.

Ktovie.

To nezistím, kým to nevyskúšam.

Dopomohol mi k tomu aj včerajší rozhovor.

Keď sme sa dotkli trochu osobnejších tém, Edward ma prekvapil svojou otvorenosťou a tým, čo mi povedal, keď sme začali hovoriť o zraneniach zo vzťahov a o tom, ako si naši blízki predstavujú náš život.

Povedal, že jemu nikdy nedržali palce, čo sa týka umenia.

Že vždy tvrdili, že z toho nič nebude a mal by si nájsť prácu ako riaditeľ spoločnosti, tak ako jeho otec, prevziať ju a podobne.

No on sa nikdy nevzdal a šiel si za svojím cieľom aj napriek tomu, že od nich necítil podporu.

Povedal aj to, že bez ohľadu na to, ako by to dopadlo, bol rád, že skúsil nasledovať hlas, ktorý vedel, čo je potrebné urobiť.

No lepšie bude, ak sa moja rodina nič nedozvie.

Ešte by mi všetko zbytočne skomplikovali.

Jedného dňa možno.

Ale teraz v žiadnom prípade.

Skúsim ísť cestou, ktorou ma to láka, ale oni nech si ďalej myslia, že sa držím ich pravidiel a nesnažím sa nič spochybňovať.

Nech len veria, že všetko bude znovu podľa ich predstáv a sústredia sa na našu súkromnú kliniku.

Stretnime sa na rýchle raňajky. Chcem ťa vidieť. A nemyslím si, že by sme mali viac čakať.

Napísal mi Ethan.

Aj keď som už jedla, aspoň si s ním posedím.

Jasné, to je dobrý nápad.

Vzala som si tašku, skontrolovala, či mám všetko do práce, a trochu som si vylepšila mejkap.

S Ethanom sme sa stretli v malej kaviarni blízko mojej kancelárie.

To miesto som vybrala ja a on nenamietal.

Ethan si dal čiernu kávu bez cukru.

Ja som si objednala len orieškový dezert.

V tejto kaviarni ho robia skvelý a nie je veľmi ťažký.

„Tak ako sa vám darí, pán doktor?" opýtala som sa, keď sme dlhší čas len v tichosti sedeli vedľa seba, obaja trochu zarazení.

„Lepšie, než som predpokladal. Práce je viac než dosť, no myslel som na teba. Na to, že mi možno utečieš, keď to teraz zle vychádza."

Zjedla som trochu z dezertu a potichu vyhlásila:

„Toho sa nemusíš obávať. Aspoň zatiaľ nie."

Usmial sa.

„To rád počujem. Bola by škoda, keby som stratil príležitosť stretávať sa s tebou."

Bol milý, okúzľujúci a predsa som pochybovala, či svoje slová myslí vážne alebo je len zdvorilý.

No bolo príjemné to počuť.

„Aká bola tá vernisáž?" opýtal sa, keď som tiež dlhší čas mlčala.

„Veľmi dobrá. Zasa som kúpila obraz, aj keď som to pôvodne neplánovala, ale stalo sa."

„To nevadí. Urob si radosť. Čas od času to rozhodne nezaškodí."

Prikývla som.

Stále znepokojená tým, koľko mu toho môžem povedať o vernisáži.

„No neviem, kam ho zavesiť. Vôbec si nie som istá."

„Ak chceš, rád ti s tým pomôžem."

„To by od teba bolo veľmi milé. Skutočne si nie som istá, kam by sa hodil. Pomôže mi iný pohľad."

„Tak prídem k tebe dnes večer. Viem, že ma už uvidíš po druhý raz, čo je trochu šok, ale verím, že čas je vzácny a nemali by sme premárniť ani chvíľu, ktorú môžeme stráviť spolu."

„Budem rada, ak prídeš. Teraz sa tak či tak musím vybrať do práce. Nemám toľko času, koľko by som si predstavovala, že by som chcela stráviť s tebou."

Naše ruky sa k sebe priblížili a Ethan jemne položil tú svoju na moju.

Pocítila som teplo a znovu som sa len jemne usmiala.

V jeho prítomnosti som mala pocit, že ma obklopuje radosť, očakávanie a vzrušenie.

***

Sakra, čo som to urobila?

Behávalo mi to v práci stále hlavou.

Príde ku mne a potom čo?

Sklonila som hlavu k svojim spojeným rukám a nervózne si pošúchala prsty.

Len pokoj, Lucy.

Len sa príde pozrieť na obraz.

Neznamená to, že sa musí stať niečo viac.

To som teda nemala na mysli pri pomalšom spoznávaní, ale ktovie.

Nebola som si istá, ako zareagujem, keby chcel niečo viac než len rozhovor.

Ale...

Káva sa mi vyliala na zem.

Sakra.

To som vôbec nechcela.

Rýchlo som sa pokúsila všetko utrieť, no škoda už bola napáchaná.

Previnilo som hľadela na veľkú škvrnu na koberci.

Upratovačka sa o to postará, ale aj tak som sa cítila ako totálne nemehlo.

***

Celý byt som pripravila.

Od nervozity sa mi aj ťažko dýchalo.

Sakra, ešte pätnásť minút a bude tu.

Pripravila som aj menšie občerstvenie — syry, víno a kartičkovú hru, keby náhodou.

Chcela som byť pripravená na všetky alternatívy.

Celkom mi vyhovovalo, že sa stretneme u mňa.

Vonku som cítila čoraz väčší tlak a tu môže byť všetko podľa mojich predstáv.

Aj keď je dosť osobné pustiť ho práve sem.

Možno je to to najlepšie riešenie.

Keď sa ozval zvuk zvončeka, poskočila som ako dievčatko.

Ešte raz som si upravila šaty a šla otvoriť.

Zvolila som elegantné čierne.

Tak trochu menej formálne, samozrejme, keďže budeme doma, ale dosť príťažlivé na to, aby upútali jeho pozornosť.

Savannah mi poslala svoje návrhy a ja som si vybrala tie, ktoré sa mi zdali adekvátne k tomu, ako som sa cítila.

Ethan stál za dverami s kyticou ruží.

„Poď ďalej," vyzvala som ho potom, ako som ho zľahka pobozkala na líce.

Bol taký roztomilý, ale tiež vyzeral nervózne.

„Ďakujem," odvetil ticho.

Jemne som ho chytila za ruku.

Skrátka som tej možnosti nemohla odolať.

Tomu iskreniu, ktoré sa medzi nami prebúdzalo.

Krátko ma pobozkal, keď vošiel dovnútra.

A potom som ho odviedla do obývačky.

Na stole bolo všetko pripravené na romantickú večeru, tlmená hudba už hrala.

Odniesla som kyticu do vázy a nechala ho zatiaľ usadiť sa na môj gauč.

Sakra.

Takmer som zabudla, aký je to pocit.

Byť s niekým.

Tešiť sa na spoločnú romantickú večeru.

Nebolo to niečo, čo by som zažívala bežne.