Elita 1. kapitola 2

 Jediný pohľad na Mel mi dodal odvahu a ja som sa cítila ako SuperSofia, aspoň na chvíľu.

Vošla som do kúpeľne a postarala som sa o svoju bežnú rannú rutinu.

Potom som pozrela na uniformu, ktorá visela na dverách mojej skrine.

Dám si dnes nohavice alebo sukňu?

Na tej škole dievčatá nohavice skoro nenosia.

Asi som nebola pripravená tak vyčnievať z davu, aj keď nohavice sú pre mňa rozhodne pohodlnejšou možnosťou.

Zvesila som sako, bielu košeľu, tmavomodrú sukňu a kravatu a pomaly som sa začala obliekať.

Napokon som pristúpila k zrkadlu a uviazala som si kravatu.

Učila som sa z jedného videa, ako to robiť, takmer celé prázdniny, aby som to zvládla.

Predtým som chodila na bežnú strednú školu.

Žiadne uniformy. Žiadne zvláštne podmienky. Len bežné prevádzkové pravidlá.

No nebola som s tým spokojná a teraz za to musím zaplatiť.

Poriadne som si zaviazala uzol a ešte trochu uhladila modrobielu kravatu.

Modrá je farbou našej školy.

Iste. Modrá krv, akoby nie.

Čo iné by to mohlo znázorňovať než to, že na každom metri narazíš na nejakého šľachtica?

A divné spoločenské pravidlá, ktoré nikde inde neplatia v takom rozsahu.

Povzdychla som si a skontrolovala svoje vlasy.

Zdali sa mi až príliš vlnisté, no s tým sa nedá nič robiť. Takéto sú vždy, keď vyjdem zo sprchy.

Špeciálnou kefou som si ich pomaly prečesala a aspoň čiastočne som bola spokojná s ich celkom peknou tmavou farbou. Vynikla na tom modrom pozadí, to som nemohla poprieť.

No vonkajší obraz nestačil na to, aby som bola skutočne šťastná, aj keď som si myslela, že to bude stačiť.

Vrhla som posledný pohľad ešte na nástenku.

Bol na nej príklad, na ktorom teraz pracujem.

Dala som si fakt niečo náročné.

Sústava troch nelineárnych rovníc so štyrmi premennými mi už niekoľko dní odmietala prezradiť svoje tajomstvo.

Nevadí.

Ja sa k tomu dopracujem, aj keby to bolo to posledné, čo urobím.

Odhodlane som prižmúrila svoje sivé oči a vzala si školskú tašku.

Takú plátennú s logom školy.

Všetky pomôcky musia mať logo školy. Netuším prečo, no je to tam ako jedno z tých divných pravidiel, o ktorých sa nediskutuje.

Veci sa smú nakupovať len tam, vrátane tašky, ktorá sa našťastie smie zdobiť, ale nie symbolmi, ktoré sú príliš nevhodné.

Ja na nej mám malú modrú ružu.

Kúpila som si ju v stánku na púti, kde sme boli s Jessicou, mojou kamoškou z bývalej strednej.

No už sa, žiaľ, nestretávame tak často ako na začiatku.

Je ťažké skĺbiť tamojší náročnejší rozvrh so stretávaním sa s niekým zvonka. A aj s mojimi matematickými aktivitami.

Okrem toho sa stále tak trochu aklimatizujem a nie som si istá, ako to dopadne.

Povzdychla som si a prevesila si tašku cez rameno.

Zdalo sa mi, že je dosť malá na všetky veci, ktoré do školy potrebujeme.

Tá verzia, ktorú nosia chalani, je lepšia. Tá dievčenská sa viac približuje veľkej kabelke. No nie dosť veľkej na to, aby sa tam všetko zmestilo.

Tak si musím vždy dobre zvážiť, čo si vezmem domov.

Lebo držať veľa vecí v rukách je vraj nevhodné.

Kvôli poklonám.

Áno, presne tak, tým elitárom sa človek musí klaňať. Pokiaľ k nim nepatrí.

Nie stále a nie všetkým, ale naša kráľovská rodina si na to normálne potrpí.

Namiesto pozdravu sa každý ráno ukláňa tomu idiotovi, Damienovi Ravenshireovi, ktorý pre zjednodušenie používa svoj nižší titul vikomt Ravenshire.

V skutočnosti je však korunným princom a budúcim kráľom.

Čo je fakt otrava, lebo pokiaľ človeka sám neprepustí, tak sa mu každý, kto ho ráno stretne prvý raz, musí hlboko pokloniť.

A on to rád využíva, hlavne pokiaľ ide o nás bežných občanov.

Ja som to samozrejme nechcela robiť, no Stella kvôli tomu dosť panikárila a hovorila, že sa tým dostanem na jeho čiernu listinu.

A tam sa vraj človek dostať nechce, ak chce na škole prežiť.

Tak som sa aj chtiac-nechtiac poklonila.

Robia to tak všetci.

Samozrejme, viem, že je členom kráľovskej rodiny, no nijak zvlášť ma to nezaujíma.

Nesledujem kráľovskú rodinu ani sa o nich nestarám.

A podobne ako v britskej monarchii, aj u nás vládne premiér a toho jediného sledujem.

Je pomerne mladý a na sociálnych sieťach má zaujímavé videá.

Rozpráva o našom kráľovstve tak trochu inak ako väčšina politikov, ktorí kráľovskú rodinu predtým bezmedzne vyzdvihovali.

A to mi je sympatické.

No mame o tom nemôžem povedať.

Hneď by sa rozčúlila.

Vraj aké ťažké bolo dostať ma na tú školu a teraz by som všetko chcela pokaziť tým, že sa postavím proti najmocnejším deckám na škole.

Zas nie som až taký blázon, aby som to urobila, ale rozhodne nepatrím k fanúšikom kráľovskej rodiny ako takej a takýchto manierov už vôbec.

Rýchlo som pozrela na hodinky.

Sakra, už je toľko.

Ani nestihnem raňajky.

A to som si dala fakt záležať, aby som tentoraz všetko stihla skôr, ale nedá sa nič robiť.

Ešte raz som sa obzrela po izbe, či som náhodou na niečo nezabudla.

A iste. Notebook.

Na niektorých hodinách ich musíme mať na robenie si poznámok a samozrejme všetky majú erb školy.

Dostali sme ich do prenájmu a iné si do školy nosiť nesmieme.

Rýchlo som ho vzala.

Je ultratenký a pomerne rýchly, no nemám z toho počítača dobrý pocit, tak doňho nikdy nedávam nič, čo by mohlo spôsobiť problémy.

Len úlohy, školské poznámky a podobné veci.

Rýchlo som vyšla z izby a zbehla dolu po schodoch.

Mama už bola v kuchyni.

„Zlatko, pripravila som len sendviče, ale...“

„Prepáč, mami, nestíham.“

„Môžem ťa hodiť do školy, ak chceš...“

Mama si ma premerala spokojným pohľadom.

Sakra.

Keby sa z toho, že ma prijali, tak netešila, vážne by som jej povedala, že sa mi tam nepáči.

Ale ako to mám urobiť?