Elita 2. kapitola

 

Dnes radšej nie.

Asi by to nedopadlo dobre.

Nechcem, aby bola smutná.

Ešte tomu dám čas.

Neviem dokedy, ale pokúsim sa to kvôli nej a kvôli svojim dvom novým kamarátom ešte vydržať.

„Nie, mami, to netreba. Ja sa prejdem, nie je to až tak ďaleko. Pôjdem autobusom a skratkou."

„Tak dobre, zlatko, ako len chceš. Len si dávaj na seba pozor, dobre?"

Prikývla som a dovolila som jej, aby ma jemne pobozkala na líce.

Doma to urobiť môže.

Pred školou by to bolo peklo.

Vzala som si rýchlo sendvič, ktorý mama pripravila, a kľúče od bytu.

Potom som už smerovala na zastávku.

Do Raven High chodí pravidelný spoj.

No málokto z elitných študentov ho skutočne využíva, ale vždy sa tým chvália na svojej webstránke.

Sadla som si na miesto celkom vzadu a chvíľu sa hrala s mobilom.

Netrvalo dlho a vystúpila som na zastávke Mestský park.

Krížom cez neho som prešla až k dlhej prístupovej ceste, na konci ktorej bol kaštieľ za čiernou bránou.

Nad bránou bol školský erb.

Havran s rozprestretými krídlami a zlatým lemovaním.

Ostávalo už len prejsť cez prechod a mohla som sa pridať k ostatným študentom, ktorí sa už zhromažďovali blízko parkovacích miest.

Šla som neskoro, tak som to len rýchlo preletela.

Našťastie som mala zelenú na semafore, nemala by som stratiť zbytočne čas.

No ešte som ani poriadne nevstúpila na vozovku a už sa z pravej strany rútilo veľké čierne auto.

Jedna z tých limuzín s kráľovským erbom.

V poslednej chvíli som stihla uskočiť, no oškrela som si pritom lakeť a spadla na chodník.

„Si v poriadku?"

Pri mne sa objavil Tyler, ktorého priviezol otec na terénnom aute.

„Áno, len som sa zľakla, ale teda au..."

Pozrela som na lakeť, ktorý bol teda poriadne odretý.

„To nič. Otec má v aute lekárničku, hneď ti to vydezinfikujem."

Tyler ma opatrne podoprel a previedol cez cestu.

Celý čas som sa dívala na jeho svetlé vlasy, na to, ako sa od nich odráža slnko, aby som nemyslela na bolesť.

Stále som bola z toho trochu mimo.

Trochu som si nebola istá, čo sa vlastne stalo.

Tylerov otec mi pomohol sadnúť si na sedadlo a nechal otvorené dvere.

Hneď podal synovi lekárničku a Tyler sa pustil do ošetrovania.

„Bude to len chvíľka," sľuboval mi a ja som mu skutočne verila.

Absolvoval zdravotnícky kurz a šlo mu to celkom od ruky.

Našťastie to bola len menšia odrenina, ale aj tak to bolo dosť nepríjemné.

„Dáš si trochu vody?" opýtal sa.

„Áno, rada."

Otvoril mi svoju fľašu a ja som sa hltavo napila.

„Ešte si chvíľu posed. Poviem profesorke, že si sa necítila dobre."

„Nie, to netreba, môžeme ísť," odvetila som ticho.

„Si si istá?" opýtal sa ma ustarosteným hlasom.

„Áno, som," odvetila som bez váhania.

Tak mi pomohol vystúpiť a vzal mi aj tašku.

Je fakt zlatý.

Škoda len, že sa mu viac páčia chalani, lebo inak je to chlapec, ktorého povaha mi pripadá úplne úžasná.

A je aj pekný, to teda musím uznať.

No na škole to nemá ľahké.

Obzvlášť preto, že nepatrí k tým privilegovaným rodinám a je rovnaký poddaný ako ja.

Stella hovorí, že to nie je až také zlé, ale ja viem, že áno.

Jeden z kamarátov nášho skvelého Damiena je dosť proti nemu a neustále ho provokuje.

Snaží sa využiť, že nie je bitkár a je fyzicky slabší.

No on to znáša statočne.

Dokonca sa s ním napriek tomu aj pobil.

Za to ho fakt obdivujem, lebo kvôli tomu má ešte stále trest.

On, nie ten agresor, ktorý napadol jeho.

Snažila som sa na to nemyslieť, keď sme vošli do kaštieľa a prechádzali cez vrátnicu.

Ukázali sme preukazy a šli ďalej.

Pozreli sme si nástenku s rozvrhmi.

Skrinky majú dievčatá osobitne, v inej miestnosti ako chlapci, tak sme sa na chvíľu museli rozdeliť.

No s obavami som naňho hľadela.

Bála som sa, že Julien sa mu pomstí.

Preto som sa snažila vybrať si veci čo najrýchlejšie, aby sme sa mohli opäť stretnúť a vybrať do triedy spolu.

Radšej z neho nespustím oči, len aby nemal problémy.

Predo mnou si Julien nič nedovolí.

Nemá rád svedkov a ja som mu naposledy povedala, že nebudem ticho.

Len sa uškrnul, no vedela som, že to neberie na ľahkú váhu.

Jeho otec si dosť potrpí na pravidlá a aj po tej bitke ho poriadne zvozil.

Rýchlo som si vzala knihy, ktoré som potrebovala, a čakala som pred miestnosťou, kde si šli veci odkladať chlapci.

Tyler bol preč akosi dlho.

Začínala som byť nervózna.

Prvá hodina už takmer mala začať, no dievčatá nesmú ísť do tej miestnosti pre chlapcov.

Blbé pravidlá.

No aj tak som sa chystala vojsť.

Nezaznievalo odtiaľ nič podozrivé, ale pre každý prípad.

„Kam si myslíš, že ideš?“

Počula som za sebou drsný hlas.

Otočila som sa.

Damien.

„Nikam. Len čakám na kamaráta,“ vyjachtala som a poklonila som sa mu.

Nestála som o problémy s ním.

Napriek všetkému som mala tak trochu obavy postaviť sa mu na odpor.

Je to budúci kráľ a mohol by mi život značne sťažiť.

On si ma podozrievavo premeriaval.

„Hlavne tu nezavadzaj,“ odsekol chladne a trochu ma odsunul nabok namiesto toho, aby ma požiadal, nech ustúpim.

Idiot.

A korunovaný.

Tyler našťastie vyšiel von hneď, ako sa za ním zavreli dvere.

Držal v rukách veľkú cvičebnicu matematiky.

„Prepáč, že som sa zdržal. Nevedel som ju nájsť.“

Skutočne sa mi uľavilo.

Naozaj som sa bála, že sa mu tam niečo stane.

Nebolo to prvý raz, čo ho zahnali do kúta.

Stella to brala na ľahkú váhu, ale mne sa tí spratkovia z kráľovskej rodiny vôbec nepozdávajú.

Hlavne Julien, ktorý je najlepším kamarátom Damiena a využíva takmer rovnaké výhody ako on.

Tyler našťastie vyšiel von hneď, ako sa za ním zavreli dvere.

Držal v rukách veľkú cvičebnicu matematiky.

„Prepáč, že som sa zdržal. Nevedel som ju nájsť.“

Skutočne sa mi uľavilo.

Naozaj som sa bála, že sa mu tam niečo stane.

Nebolo to prvý raz, čo ho zahnali do kúta.

Stella to brala na ľahkú váhu, ale mne sa tí spratkovia z kráľovskej rodiny vôbec nepozdávajú.

Hlavne Julien, ktorý je najlepším kamarátom Damiena a využíva takmer rovnaké výhody ako on.

***

Stella na nás čakala v triede.

Na to, že je sesternica Damiena, je celkom normálna.

Má aj titul.

Lady Stella Ravencrestová.

No na rozdiel od väčšiny členov svojej rodiny sa nespráva, akoby jej patril celý svet.

„Čo sa ti stalo?“ opýtala sa, keď uvidela moju ruku.

„Ale nič, len som nedávala pozor,“ zamumlala som.

Stella je síce fajn, ale svojich bratrancov a hlavne Damiena sa dosť zastáva.

No je to jediné dievča, ktoré tu ku mne prejavuje skutočnú láskavosť, tak som sa rozhodla jej tento nedostatok prepáčiť.

Okrem toho na to, že je členka kráľovskej rodiny, je normálna.

Žiadne klaňanie, maniere ani elitárstvo.

„To ma mrzí. Ak chceš, pôjdeme s tým ešte neskôr na ošetrovňu.“

„To netreba, je to už v poriadku. Ďakujem.“

Rozhodne som dokázala oceniť jej starostlivosť.

Profesor matematiky napokon meškal, tak sme nedorazili až tak neskoro.

No predtým, než vošiel do triedy, som uvidela, ako prišiel Damien.

Sadol si na svoje miesto.

Ešte ho viacerí tým typickým spôsobom pozdravili a on sa v tom úplne vyžíval.

Už teraz je totálny maniak a to ešte nie je ani kráľ.

Po jeho boku bol samozrejme Julien.

Vysoký, nebezpečne pôsobiaci v dokonale upravenej uniforme.

Tyler sa mu ani nepozrel do očí.

Radšej sa odvrátil.

Zvyšok ich partie už sedel na svojich miestach.

Všetci sa zliezli do tej svojej bezpečnej bubliny a nikomu inému nevenovali pozornosť.

Damien len krátko pozdravil Stellu.

Inak sa vôbec nepozrel naším smerom.

Niektoré dievčatá si šepkali.

Vyzerá pekelne dobre, to musím uznať.

No rovnako je aj zlý, takže tú jeho chladnú krásu zatieňuje niečo oveľa horšie.

Čisté zlo.

Niečo, čo sa nedá len tak vymazať ani poprieť.

A toto má byť náš budúci skvelý panovník.

Profesor vošiel do triedy a hodina sa začala.

No on sa len hral so svojím pečatným prsteňom a vôbec si nerobil poznámky.