Elita 3. kapitola

 Po skončení prvých hodín sme si sadli na lavičku. Pri hlavnej fontáne sedávalo viacero menších skupiniek. Bolo to príjemné miesto plné lavičiek a nachádzalo sa trochu ďalej od hlavnej školskej budovy.

Na angličtine nám triedna povedala o školskom výlete. Zdá sa, že bude trojdňový a uskutoční sa na konci mesiaca. Bola som však trochu nervózna z možnosti niekam spolu cestovať. A cena za výlet sa mi zdala dosť vysoká.

„Čo poviete? Pôjdete alebo nie?“ opýtala som sa.

„Ja si nie som istý,“ vyhlásil Tyler ticho.

Očividne sa mu nepozdávala predstava, že Damien a jeho kamaráti sa zapísali a zaplatili už teraz. Cez kreditky.

„Nemali by ste si nechať pokaziť školský výlet len kvôli tomu, že ide aj môj bratranec a jeho partia. Budete predsa so mnou,“ povedala Stella celkom pokojným hlasom.

Iste, jej sa to povie. Damien na ňu nepoloží ani prst. Ten maniak si dáva pozor, aby k nej bol slušný. Ale tí ostatní? Neviem, či sa chcem celý čas dívať, ako všetci robia to, čo im nariadi. A tie ich žartíky. Čo ak sa do nás pustia?

„Vieš, Stella, samozrejme by sme radi boli s tebou, ale pozri, ako to dopadlo, a to sme ani neopustili školu,“ ukázala som na svoju ruku. „Bol to niektorý z nich, žiaľ, a ani sa nepriznali.“

„Ale určite to nebolo schválne, tomu neverím.“

Zamračila som sa.

„To neviem. Viem len to, že ani jeden nezdvihol zadok a nepovedal prepáč, alebo sa nespýtal, či vôbec žijem.“

Stella položila ruku na moje plece.

„Nebojte sa, pokojne sa zapíšte. Ja sa s nimi porozprávam. Viem, ako na nich.“

To ma trochu upokojilo. Ak Stella niečo sľúbila, vždy to aj dodržala. A vedela som, že Damien si to s ňou nechce rozhádzať.

Aj keď sa Stella rozhodla žiť voľnejšie ako oni, akoby bola obyčajná študentka, a každému dala najavo, že nestojí o to, aby jej venovali špeciálnu pozornosť, stále to bola jeho milovaná sesternica.

„Uvidíme,“ povedali sme obaja s Tylerom.

Niežeby bol Damien nejako zvlášť zameraný na mňa, ale odkedy som sa zastala Tylera, bol ku mne dosť príkry a nesprával sa práve ako ukážkový džentlmen.

Potom sa zrazu Stella pozrela viac doprava.

A prišli oni.

Tá povestná skupinka.

Na čele s Damienom, ktorý držal v rukách svoj notebook. Julian sa pozrel naším smerom. Tyler sa zachvel a stisol päste.

Jemne som položila svoju ruku na tú jeho.

„Nevšímaj si ich,“ pošepla som mu.

No bolo to fakt ťažké. Sadli si na vedľajšiu lavičku. Delilo nás asi päť metrov.

„Tento rok sú nervózni. Prvý raz sa na nich vzťahuje kráľovský zákon,“ povedala Stella.

„Kráľovský zákon?“

To mi niečo hovorilo, no nebola som s ich pravidlami až tak oboznámená, aby som poznala všetky.

„No vieš, prvý raz môžu začať randiť, no nie je to len tak. Osoba, ktorú si vyberú, bude formálne na istý čas, aspoň počas trvania vzťahu, patriť do kráľovskej rodiny.“

„To znie dosť vážne.“

„Aj je. Je to veľká vec a vzhľadom na pravidlá by mali veľmi zvažovať, komu dovolia stať sa, aj keď len dočasne, členom rodiny.“

Ten tlak som si vedela predstaviť, no ani trochu ma to nedojímalo. S Damienom chcú chodiť takmer všetky dievčatá. Môže si vyberať, no doteraz musel dodržiavať pravidlá, na základe ktorých sa musel držať bokom.

Iste, to som predsa vedela, len som netušila, že to nazývajú kráľovský zákon.

„A ty? Ako sa na jeho uplatnenie tešíš?“ opýtala som sa.

Stella sa na mňa pozrela trochu podráždene.

„Nemám zatiaľ záujem ho uplatňovať. Je to príliš veľká vec. To si treba premyslieť.“

„Ku Julianovi sa len tak nepohrnú,“ pobavene prehodil Tyler. „Toho sa všetci boja. Je horší než Damien. Dievčatá pred ním majú akosi príliš veľký rešpekt.“

„Tak to máš pravdu. Už som mu párkrát povedala, že by mal zvoľniť, inak žiadna neprijme náramok, no vôbec ma neposlúchal.“

„Neprekvapuje ma to,“ poznamenala som ticho.

A pozrela som sa na ostatných chalanov z ich partie. Dá sa povedať, že tí sú celkom normálni. Teda na ich pomery.

Lucas, Noah a Ethan nie sú až takí konfliktní a zvyčajne sa držia v úzadí.

„No v podstate to nie je povinnosť, len možnosť,“ poznamenala Stella a trochu sa posunula, aby som sa mohla posadiť bližšie k nej.

„Ale nie o tom som vlastne chcela hovoriť. Mám pre vás prekvapenie...“

Začala a ja som sa trochu obávala toho, čo to zase bude. Jej prekvapenia nemuseli byť vždy dobré.

„Dnes ste pozvaní na prespávačku do kráľovského paláca.“

„To naozaj?“ opýtal sa Tyler napätým hlasom.

„Áno, konečne sa mi to podarilo vybaviť. Zavolajte ešte teraz vašim, aby vám to schválili, a po poslednej hodine pôjdeme.“

Do paláca som sa napriek všetkému vždy chcela pozrieť. Bola som zvedavá na Stellinu izbu. A takisto aj na to, ako to tam v skutočnosti vyzerá.

„Ja sa opýtam otca, ale neviem, či ma pustí,“ povedal Tyler a začal ťukať do svojho mobilu.

Mala som však pocit, že to hovorí skôr preto, že sa mu akosi nechce. Z pochopiteľných dôvodov.

Chalani bývajú pri dvore v inom krídle paláca než Stella. Nemali by sme sa s nimi vôbec stretnúť, pokiaľ sa budeme držať jej komnát.

Tak som aj ja vzala mobil.

Mama samozrejme hneď súhlasila. Len jej bolo ľúto, že nebudem môcť robiť fotky. Je veľkou fanúšičkou kráľovskej rodiny.

„Otec ma pustil,“ povedal Tyler takmer nešťastne.

No Stella vyzerala veľmi spokojne.

„Ničoho sa nebojte. Dám na vás dobrý pozor.“

Tyler bol celý čas tichý. Mala som pocit, že sa aj menej hlásil, no statočne nepovedal ani slovo o tom, že by chcel cúvnuť.

Väčšinu vecí na zajtrajšok sme mali v skrinkách, tak som si vybrala tie, ktoré budem potrebovať.

Tak či tak je dnes piatok. A na druhý deň do školy nejdeme. Je to ideálny čas na prespávačku, a obzvlášť v kráľovskom paláci.

O pol tretej sme nastúpili do limuzíny k Stelle.

Privítal nás jej šofér a ochrankár. Bolo to dosť zvláštne, keď si nás prezeral.

Vraj bezpečnostné opatrenie.

Stella na tom ani netrvala, ale keďže ideme do paláca, ochrankár povedal, že bez toho nás nepustí ani do auta.

Sedeli sme, smiali sa a pochutnávali si na chrumkách, kým sme sa nedostali k ešte väčšiemu plotu a príjazdovej ceste, ktorá sa zdala takmer nekonečná.

Brána sa pomaly otvorila a my sme vstúpili do rozsiahleho kráľovského areálu. Po oboch stranách cesty sa rozprestierali dokonale upravené trávniky, záhrady a rady stromov, ktoré vytvárali dojem súkromného parku. V diaľke bolo vidieť niekoľko fontán a kamenných chodníkov vedúcich k rôznym budovám.

A potom sa pred nami zjavil kráľovský palác.

Bol celý biely, s niekoľkými vysokými vežami, ktoré sa týčili nad okolím. V popoludňajšom slnku pôsobil takmer rozprávkovo. Okolo neho stálo ešte niekoľko ďalších pridružených domov a budov, ktoré zrejme slúžili členom kráľovskej rodiny, zamestnancom a ochrankárom.

Šofér vystúpil ako prvý, po ňom ochrankár a potom Stella a my.

Musela som uznať, že toto miesto naozaj stálo za povšimnutie. Všetko tu bolo také obrovské a monumentálne.

Cítila som sa malá a nepatrná.

Na okamih som sa zastavila a rozhliadla sa okolo seba. To, čo som doteraz poznala len z televízie a časopisov, stálo teraz priamo predo mnou.

Ochrankár nás viedol bezpečnou cestou do severného krídla. Otvorili nám dvere a my sme sa ocitli vo vnútri.

Bolo to tam ako v rozprávke.

Koberce, gobelíny, brnenia, drahé obrazy a vázy. Všetko starostlivo usporiadané a dokonale čisté.

Mala som pocit, akoby som sa ocitla v múzeu alebo v historickom filme. Každý detail pôsobil vzácne a premyslene. Dokonca aj obyčajné stolíky a lampy vyzerali tak, akoby mali vlastnú históriu.

Vyšli sme hore po veľkom schodisku až k apartmánom. Stella jeden z nich otvorila a my sme vošli do rozsiahleho apartmánu, ktorý vyzeral ako luxusný byt.

„No páni,“ počula som, ako Tyler vydýchol.

Ani on tu ešte nebol, aj keď sa so Stellou kamarátil dlhšie. Len nedávno im bolo dovolené randiť a tým sa im otvorili aj tieto možnosti.

Rozhliadla som sa okolo seba. Apartmán bol priestranný a elegantný. Nachádzala sa tu veľká obývacia časť, niekoľko dverí vedúcich do ďalších miestností a vysoké okná s výhľadom na palácové záhrady. Všetko pôsobilo luxusne, no zároveň útulne, akoby tu niekto naozaj býval a netrávil čas len na oficiálnych podujatiach.

Zamierila som k veľkému francúzskemu oknu siahajúcemu takmer od podlahy až po strop a dívala sa na záhradu.

Boli sme dosť vysoko, no vôbec mi to neprekážalo. Cítila som sa bezpečne.

Odtiaľto bol nádherný výhľad na upravené trávniky, fontány a chodníky vinúce sa medzi stromami. Ľudia dole vyzerali ako malé postavičky a celý areál pôsobil pokojne a nedotknute.

Za dverami stál ochrankár a Stella povedala, že bude stále pri nás.

Sadli sme si na veľkú gaučovku celkom vzadu a ja som vzala do rúk Stellinu porcelánovú bábiku.

Bola skutočne dokonalá. Mala na sebe dobové šaty a usmievala sa tak trochu desivo.

„Pokojne si vyložte nohy. Ja ešte idem na chvíľu pozdraviť matku, ale potom sa vám hneď venujem. Prinesiem aj nejaké veci. Tešte sa.“

Usmievala sa od ucha k uchu.

Nohy som si vyložiť radšej netrúfala a pohodlne som sa uvelebila na gauči. Tyler sedel na druhej strane.

Keď Stella odišla, na chvíľu zavládlo ticho. Stále som si nevedela zvyknúť na to, že sa nachádzam v kráľovskom paláci.

Vzrušene sme sa rozprávali tak dlho, až kým sa znovu neotvorili dvere.

Myslela som si, že to bude Stella.

Vo dverách však stáli Julian a Damien.

Okamžite som stuhla a Tyler vyskočil, akoby ho niekto udrel.