Elita 4. kapitola

 „Čo... čo tu chcete?“ hlesol Tyler šokovane.

Ani on zrejme neočakával, že sa tu len tak objavia.

Iste, bývajú v paláci, no Stella nám povedala, že Damien k nej často nechodí.

Viac sa zdržiava v hlavnej časti paláca a keď niečo chce, zvyčajne jej vraj zavolá.

No očividne sa práve dnes musel rozhodnúť, že aj s tým svojím odporným najlepším kamarátom príde až sem.

„Nejaký si drzý, nemyslíš?“ Julian pristúpil k nemu.

Nemala som z toho dobrý pocit.

Tým dvom chalanom vôbec neverím.

„Dostali sme pozvanie od Stelly,“ hlesla som ticho.

Damien si ma premeral pobaveným pohľadom.

„Tak od Stelly, nuž dobre. Veril som, že svoje pozvania nepremárni na nič také zbytočné, ako je pozývanie ľudí ako ste vy.“

Stisla som pery.

A toto že má byť náš budúci kráľ.

Fakt primitívne.

Aj jaskynný muž by bol slušnejší.

„To, čo si myslíš o našom pozvaní, ma nezaujíma. Viem, ako to chodí s takými, ako si ty.“

„Každý ti len poklonkuje a ty si o sebe veľa myslíš, no v skutočnosti ťa nikto nemá rád,“ chrstla som mu do tváre.

Zrazu sa zarazil.

Vedela som, že by som nemala, ale akosi to zo mňa vypadlo.

„Aj keď máš teraz ten náramok, nikto ho neprijme preto, že by chcel teba. Prijmú ho len preto, že chodiť s budúcim kráľom im stojí za to znášať aj takého maniaka, ako si ty.“

Tyler si povzdychol a varovne pokrútil hlavou.

„Maniaka, ktorý sa ani neospravedlní. Ani ty, ani tvoji priatelia. Aj keď viem, že za ten môj lakeť môže niektorý z vás.“

Prebodla som ho pohľadom.

Nebolo mi to všetko jedno.

„Počul si, čo povedala?“ Julienov hlas sa zachvel.

„Áno, počul som to.“

„A za tým si stojím.“

„Jediné, čo ich na tebe zaujíma, je tvoje postavenie a moc.“

„Ale teba samotného nechce nikto.“

„Sofia,“ počula som, ako Tyler niečo zamumlal.

No bolo mi to jedno.

Už sa to dostalo von a nech si to len vychutná.

Ten, ktorý núti ľudí, aby sa mu klaňali ešte aj v škole.

A pritom bez svojho otca, ktorý mu môže kedykoľvek odobrať privilégiá, je len obyčajný tyran.

Nič viac a nič menej.

To sa mu všetci boja povedať.

No hovorí sa o tom.

A aj keď som na škole len krátko, aj ja som to zachytila.

„Asi máš pravdu, že by som si mal vybrať osobu, ktorej na týchto veciach nezáleží. Ani na tituloch, ani na moci. Čo myslíš, Julian?“

Vymenil si pohľad so svojím kamarátom a ja som s napätím čakala, čo urobia.

Hádam sa s nami nepustia do bitky.

To by si tu nedovolili.

Alebo áno?

„Zrejme máš pravdu. Asi si to fakt zaslúžia. Mal som pochybnosti, ale teraz som si istý.“

„Vystri ruku,“ vyštekol Julian na Tylera.

A ten poslúchol, zrejme pod vplyvom rozkazovačného tónu, ktorý ten chalan zo šľachtickej rodiny nasadil.

Stella, rýchlo sa vráť.

Rýchlo.

Pomyslela som si.

„Hej, ak mu niečo urobíš, tak sa nedržím a...“

Pochybovala som, že by ochrankár za nás bojoval, no verila som, že upozorní Stellu na to, že sa schyľuje k nešťastiu.

No namiesto toho, aby ho udrel, som videla, ako vytiahol malú krabičku.

Otvoril ju.

Ozvalo sa cvaknutie a objavil sa ten náramok.

Videla som ho v správach.

Raz sa v nich mihol.

Je to ten náramok pre partnera.

Pre osobu, s ktorou chce oficiálne randiť.

Aj Julian ho ako člen kráľovskej rodiny má.

„Čo to má byť?“ opýtala som sa.

„Nič dôležité,“ vyhlásil Julian a vzal náramok do ruky.

Chvíľu ho točil v prstoch.

Potom povedal:

„Tyler, chceš sa stať mojím priateľom?“

Prudko som vydýchla.

Čo to robí?

Ako si to vôbec predstavuje?

Tyler ostal tiež zarazený.

Hlavne preto, že vzťahy medzi nimi neboli práve najlepšie.

No odmietnuť člena kráľovskej rodiny nie je len tak.

Iste, možné to je.

Ale má to, žiaľ, svoje dôsledky.

Tyler sa prudko nadýchol.

„To nemyslíš vážne,“ oborila som sa na Juliana.

Takto nás chce akože potrestať?

Toto mu už vážne nedarujem.

„Áno, chcem,“ počula som, ako Tyler povedal.

Julian mu zacvakol náramok na ruku a ležérne sa posadil znovu na gauč.

„Tak dobre. Urážka zmazaná. Už s tebou nemám problém.“

„Budem ťa ochraňovať a získaš všetky privilégiá, ktoré vyplývajú z nášho vzťahu.“

„Ty si fakt... naozaj neskutočný...“

Krotila som sa, aby som nepovedala niečo horšie.

„Vystri ruku,“ počula som príkaz od Damiena.

Nie.

To nemyslí vážne.

Ja ho asi fakt zbijem.

Asi doňho fakt skočím.

Aj on otvoril krabičku.

Bol v nej podobný náramok, len trochu zdobenejší.

„Chceš sa stať mojou priateľkou, Sofia?“

Dívala som sa naňho, akoby spadol z veže.

Čo to melie?

Ten maniak.

Ja a jeho priateľka?

To má byť akože pomsta za to, čo som povedala?

„Dobre si to rozmysli,“ odvetil ticho, no dôrazne.

Sakra.

Ja to fakt neurobím.

Fakt neurobím takú hlúposť.

Ale možno...

Nemôžem v tom nechať Tylera.

Ja som to teraz spustila.

Nenechám ho samého s tým náramkom a s Julianom.

Ten je tak či tak skoro stále s Damienom.

Kým budem s nimi, snáď si nič nedovolí.

„Áno, chcem,“ precedila som pomedzi zuby a vystrela ruku.

Náramok sa zacvakol a Damien sa tváril akosi podozrivo spokojne.

„Tak to by sme mali.“

„Nebudem brať do úvahy to, čo si povedala, a vyvodzovať z toho nejaké dôsledky.“

Akoby už nevyvodil.

Chvela som sa od hnevu, ale so mnou to ľahké mať nebude.

Ten náramok neznamená, že mu musím dovoliť všetko.

To ani náhodou.

Len to, že som oficiálne prijala jeho ponuku.

Nič viac.

„Mám to...“

Dovnútra vošla Stella spolu so slúžkou, ktorá niesla servírovací vozík.

Tá šokovane zhíkla.

Damien ma chytil za ruku.

„Tak sme si vybrali. Prekvapená, sesternička?“

Stella si nás chvíľu mlčky premeriavala.

Ticho sa nepríjemne predlžovalo.

Potom poslala slúžku von a sama posunula servírovací stolík do stredu miestnosti.

„Ok, ak ste sa tak rozhodli, ale fakt by som to od vás nečakala.“

Pozrela sa hlavne na mňa.

Rukou som si náramok trochu napravila.

Tak toto doma ťažko vysvetlím.

No pochybovala som, že spolu vydržíme dlhšie než mesiac.

Asi sa len chcú na niečo zahrať.

Možno sa takto pomstiť.

Ale ja nebudem tá, ktorá z toho vyjde ponížená.

Oni budú musieť ten vzťah zrušiť.

To poviem aj Tylerovi, keď budeme znovu osamote.

Nenecháme sa nimi zastrašiť.

Už som sa proti nim postavila a urobím to znova, keď to bude potrebné.

A Tyler by mal tiež.

Inak sa nikdy nezbavíme toho pocitu, že sme neurobili dosť.

Že sme len stáli bokom a dovolili im robiť si, čo chcú.

Nie.

Tentoraz nie.

„Tak si sadnite, najeme sa a viac sa o tom pozhovárame. Ale uvedomujete si, aké to bude mať dôsledky, všakže?“ opýtala sa Stella.

Videla som, ako Julian vstal a jemne objal Tylera okolo pása.

„Iste, je mi to jasné. No našim som už aj tak povedal, že sa mi páčia chalani.“

Iste.

Určite presne to urobil.

Pustila som Damienovu ruku a sadla si na druhú stranu k Stelle.

Aj Tyler sa jemne odsunul od Juliana a tváril sa ako vystrašené šteniatko.

Úplne som ho chápala.

Aj on v tom videl ich najhoršie úmysly.

No jeho rodina si nemôže dovoliť ďalší škandál.

Ak by jeho otec prišiel o prácu a znepriatelil si kráľovskú rodinu úplne, malo by to ďalekosiahle dôsledky pre jeho budúcnosť.

Preto Tyler súhlasil.

Nebolo to preto, že by Juliana zrazu začal obdivovať.

Ale preto, že niektoré ponuky sa v skutočnosti odmietajú veľmi ťažko.

Najmä keď prichádzajú od ľudí, ktorí sú zvyknutí dostať všetko, čo chcú.

„Zajtra o tom budú hovoriť všetci. Nuž, rada by som povedala gratulujem, ale nie som naivné dievčatko, Damien. Ak niečo plánuješ, brzdi. S týmito vecami sa nezahrávaj,“ napomenula svojho bratranca.

Ten sa tváril, akoby nič.

„Nezahrávam sa. Sofia je predsa tvoja priateľka. Sama si ju k nám pozvala, čo znamená, že jej dôveruješ.“

„Chceme niekoho, kto nás bude mať skutočne rád, nie osoby, ktoré myslia len na titul.“

Odvetil pohotovo, no mňa ani Stellu očividne nepresvedčil.

Teraz sa tým bude stále oháňať.

Tým, čo som povedala.

A obráti to proti mne.

To mi bolo jasné.

Škoda, že som si radšej nezahryzla do jazyka.

Ale nie.

Neľutujem, že som mu riadne vyčistila žalúdok.

Nie.

Skutočne nie.

Len sa bojím.

Toho, čo by sa mohlo stať.

Toho, ako na to budú všetci reagovať a na akej tenkej hranici sa ocitneme.

Tyler zbledol.

Náhle som mala pocit, že na tom nie je dobre.

Julian mu položil ruku na plece.

Tyler sa strhol.

„Neboj sa ma. To už nie je potrebné. Nič zlé sa ti nestane, to nedovolím,“ prihováral sa mu takmer nežne.

„Nie je to len hra, aby ste nás potrestali?“ opýtal sa Tyler ticho.

„Tým by sme potrestali aj samých seba. Vieš, aké veci z toho vyplývajú? Nevieš to celkom presne, však...“

Tyler pokrútil hlavou.

„Je to záväzok ochraňovať ťa a stáť pri tebe.“

„Mať ťa po boku aj pri oficiálnych príležitostiach.“

„Zastupovať ťa, ak sa dostaneš do problémov.“

„Nedovoliť, aby ti niekto úmyselne ublížil alebo poškodil tvoje meno.“

„Prijať ťa medzi ľudí, ktorí patria do nášho najbližšieho okruhu.“

Tak takto to je.

Nuž, znie to skutočne vážne.

„A čeliť krutému trestu, ak by som tento zákon znevážil alebo sa pokúsil v jeho mene urobiť niečo hanebné.“

Julianov hlas bol tentoraz nečakane vážny.

„Aj keď mám kráľovskú krv, aj mňa by čakal súd a trest podľa našich zákonov.“

„To isté platí aj pre Damiena.“

Na chvíľu zavládlo ticho.

Prvýkrát za celý večer som mala pocit, že si nerobí srandu.

Ani jeden z nich.

„Takže ak by ste sa nás len pokúšali ponížiť...“

„Tak by sme riskovali vlastnú budúcnosť,“ doplnil Damien pokojne.

To ma zaskočilo.

To by som neriskovala.

Ale aj tak ani jednému z nich neverím.

A podľa toho, ako sa na mňa pozrel Tyler, mi bolo jasné, že ani on nie.

Obaja si musíme dávať pozor.

Veľký pozor.

Ak chceme prežiť ten skúšobný mesiac bez akejkoľvek ujmy.

Potom už zrejme nič nebude také ako predtým.