Elita 5. kapitola

 

Prezliekli sme sa do pyžám.

Tyler vo svojej hosťovskej izbe, v ktorej bude aj spať.

Damien a Julian museli odísť, vraj majú nejaké povinnosti, no mňa to len potešilo.

Tak či tak nemali byť súčasťou našej pyžamovej párty a obzvlášť teraz som si to vôbec nepriala.

Hlavne preto, že Stella kúpila fakt rozkošné ružové pyžamá a jedno modré pre Tylera s autíčkami.

Na mojom boli plyšové medvedíky a na jej hrkálky.

No vyzerali sme fakt roztomilo.

A teraz boli takéto veci v kráľovstve mimoriadne moderné.

Čím detinskejšia párty, tým väčší trend.

„Pripravím spoločenské hry, začneme klobúčikmi," navrhla Stella a na chvíľu nás ešte nechala samých, kým sa prehrabávala v policiach.

Tyler zvesil plecia a znepokojene na mňa hľadel.

„Fakt ma to mrzí, Sofia."

Pozrel previnilo na náramok, ktorý sa mu leskol na ruke.

„Nie, nechaj to tak. Vôbec sa tým netráp. Chápem, prečo si to urobil. Na tvojom mieste by väčšina ľudí urobila to isté."

„Ale zatiahol som do toho aj teba. Nemala si povedať áno. Aspoň ty si sa mala zachrániť."

Jemne mi položil ruky na plecia.

„Tí idioti niečo plánujú. Je mi to jasné."

„Aj mne. Ale nedá sa nič robiť. Nenechám ťa v tej šlamastike samého. A ak aj niečo plánujú, tak sa prepočítajú. Len aby neľutovali."

Tyler sa usmial.

„Mám rád, keď si takáto odhodlaná."

„Som pripravená im sťažiť život, to si ešte nič nevidel. Naštudujem si podrobne ten zákon a oni budú ťahať za kratší koniec, tým si buď istý."

Aj keď vo vnútri som sa trochu chvela, nechcela som ho zbytočne rozrušovať.

No aspoň on sa trochu viac uvoľnil.

„Tak tu je to..."

Stella rozložila hrací plán a začali sme.

Klobúčiky však obohatila aj otázkami pre dospelých z inej hry.

Tak sme pukali od smiechu na odpovediach, ktoré boli dosť kostrbaté.

Potom sme si zahrali aj Príchod do hradu, obľúbenú spoločenskú hru, ktorá imitovala život v kráľovskom paláci.

Zjedli sme väčšinu občerstvenia.

Takmer som zabudla na ten prekliaty náramok.

Aj na tých dvoch.

No zrazu sa stalo niečo zvláštne.

Niečo, čo som vôbec nečakala.

„Čo to je?"

Zdvihla som ruku a pozrela na náramok.

Slabo poblikával.

Akoby sa aktivoval.

Je elektronický?

To som vôbec nevedela.

„No páni!" zvýskla Stella a jemne mi chytila ruku.

„Čo sa deje? Ale vážne!"

„Nuž, náramok vyhodnotil tvoju kompatibilitu s naším princom."

Žalúdok sa mi zovrel.

„A podľa jeho výpočtov sa k sebe perfektne hodíte. Princovi to bude signalizovať prsteň, ktorý si nasadil. Predpokladám, že sa to stalo práve teraz."

Nasadila som pobavený úsmev.

„Hodíme sa my dvaja? Ja a tvoj bratranec?" odfrkla som rozrušene.

„Áno. A táto vec vie vyhodnotiť naozaj veci do hĺbky. A ešte ani raz za celú históriu odkedy sa náramky spojenia používajú, sa nepomýlila."

„Si jeho ideálna zhoda."

„Iste," odsekla som trochu zarazene a pozrela na Tylera.

Jeho náramok nesvietil.

To by teoreticky aj dávalo zmysel.

Ale to, čo vyšlo, je určite poriadna blbosť.

My dvaja si nemáme čo povedať.

A nikdy nebudeme dokonalý pár.

Ani len polodokonalý.

Radšej som sa znovu sústredila na hru.

Po večeri, ktorú sme si dali tiež v izbe, sme si sadli k televízoru.

Stella má fakt obrovskú telku s interaktívnymi funkciami.

Hrali sme pár hier a potom si pozreli reality shows, ktoré teraz letia.

Oprela som sa do vankúšov a užívala si veľkú obrazovku a ničím nerušený zážitok.

Len ten náramok ako na potvoru znovu zablikal.

Tentoraz nie červeným, ale modrým svetlom.

Radšej som si schovala ruku.

Ešte by Stella zas povedala niečo, čo by ma mohlo rozhodiť.

K tomu náramku by mal byť nejaký manuál, ale nič mi nedali.

Asi si to budem musieť niekde nájsť, keď je to taká vychýrená elektronická vecička.

No tak či tak sa ňou nebudem zaoberať dlho a očividne je pokazená.

Nemá dôvod vysielať nejaké signály.

Damien je mi úplne ukradnutý.

Iste, je atraktívny.

Ale zlý.

A to je podľa mňa oveľa dôležitejšie.

Keď prišiel čas ísť spať, Stella mi ukázala druhú hosťovskú izbu.

„Tak dobrú noc. A keby niečo, som tu nablízku."

„Jasné."

Trochu znepokojene som sa obzerala po krásnej izbe s veľkou posteľou, na ktorej bol dokonca baldachýn.

To bude teda zážitok.

Aj keď by som si na to nemala veľmi zvykať.

Potom, ako sa za mnou zavreli dvere a ja som urobila všetko, čo bolo nevyhnutné pre večernú prípravu, som si ľahla do tej mäkkej postele.

No páni.

Tie prikrývky sú ako z hodvábu.

A tak príjemne, ale nie príliš intenzívne chladia.

Natiahla som si ich vyššie a pohodlne si položila hlavu na vankúš.

Matrac sa prispôsobil takmer dokonale.

Kiežby sme aj doma mali také inteligentné matrace ako tu.

Hneď by som sa lepšie vyspala.

Zívla som a ešte raz sa pozrela na svoj náramok.

V šere izby vyzeral celkom obyčajne.

Len som nad tým mávla rukou a pohodlne som sa uvelebila vo svojej obľúbenej polohe.

Vystrela som nohy a zavrela oči.

Skutočne som bola z celého dňa a všetkých tých hier unavená.

A Stella nám prepašovala aj trochu vína.

Bolo fakt sladké, ale dosť ťažké.

Zaspala som rýchlo, no skôr než som sa stihla úplne ponoriť do spánku, som pocítila akési teplo blízko podbruška.

Rýchlo som sa posadila.

Ten náramok.

Teraz som z neho cítila akúsi energiu, ktorá vo forme tepla prechádzala miestom, ktorého sa dotýkal.

A keďže som predtým nechtiac položila ruku na podbruško, zasiahol ma tam.

Asi bude lepšie, keď ho dám dole, ktovie čo ešte bude cez noc robiť.

Siahla som naňho a teplo sa rozšírilo do mojich rúk.

Na chvíľu ma zaplavila číra rozkoš.

A ja som mala pocit, akoby som cítila niečiu prítomnosť.

Strhla som sa a hneď som pustila náramok.

Ktovie ako sa vlastne odopína.

Zacvakol sa ľahko, ale kde má tie odopínacie tlačidlá?

Znovu som sa ho opatrne dotkla, až keď prestal tak pulzovať.

No bol hladký.

Z každej strany.

Kde, sakra, sa to dáva dolu?

Triasla som rukou, ale nič.

Zajtra sa na to musím opýtať Stelly.

Ľahla som si späť a dúfala, že ostane úplne neaktívny.

Nechcela som ho ešte, nedajbože, poškodiť.

Moja rodina by si niečo také nikdy nemohla dovoliť zaplatiť.

Našťastie príjemné teplo šíriace sa z postele a jej mäkkosť mi pomohli znovu zaspať.

Nad ránom som mala znovu zvláštny pocit.

Tepla a niečoho nového.

Niečoho čo mi pripomínalo skutočný dotyk.

Na pleciach som cítila ľahké teplo, akoby mi po nich prešli niečie prsty.

No ked som otvorila oči, bola som sama.

Asi sen čo iné.

To všetko ten náramok ktorí prebúdza také zmyselné veci.

FAkt ma to štve.

Obrátila som sa na druhý bok a pokrčila som kolená.

Ten pocit.

Ten zvláštny pocit, keď som zavrela oči.

Bol silnejší.

Tak intenzívny.

Pevnejšie som stisla vankúš.

Večer si rozhodne musím tú vec dávať dole, je akási divná.

Telo som mala vďaka nej tak zvláštne nepokojné.

A od rozrušenia mi búchalo srdce.

Akoby ma niečo vzrušilo.

Znovu som sa dotkla náramku a on prestal.

Našťastie.

Bol chladný a ja som ešte zavrela oči.

Našťastie som opäť zaspala, no aj tak som bola z toho nervózna a len som sa chvíľu znepokojene chvela.