Elita 7. kapitola

 

Potom, ako mama odišla na stretnutie s kamarátkou, ostala som doma sama.

Bol to príjemný pocit.

Byť doma, nemusieť ešte nič riešiť.

No ten prekliaty náramok mi pripomínal, čo ma čaká v najbližších týždňoch, a prešla som väčšinu návodu.

Kde sa, naozaj nanešťastie, písalo, že prvé dni by som si ho dolu dávať nemala, aby sa správne nakalibroval a nezačínal s tým stále odznova.

Inak by to mohlo vyvolať nepríjemné pocity, tak som sa rozhodla ho nechať tak.

Snáď to bude v poriadku.

Neznamená to predsa nič.

Tie šialenosti o pravej láske, ktoré sa písali v tom návode, sú len reči pre princa a jeho rodinu.

Nič, čo by som skutočne mala brať ako smerodajné.

Ja sa do Damiena nezamilujem.

Kvôli nemu som chcela odísť z tej školy a nebol mi vôbec sympatický.

A ani on nemá rád mňa.

Už len ten spôsob, akým prijal moje slová, nebol vhodný.

Len tri týždne a budem z toho vonku.

Tak či tak to možno ukončí aj skôr.

Rýchlo sa začne nudiť, to hovoria všetci.

To ma trochu upokojilo a vrátila som sa k svojim veciam.

Dokončila som úlohy a urobila príklady.

Hneď mi bolo ľahšie.

Keď už bolo dostatočne neskoro a bola som trochu viac vyrovnaná, zavolala som Tylerovi.

Chcela som vedieť, ako sa cíti on, či aj jeho náramok nejako divne reaguje a celkovo.

No nezdvihol mi mobil.

Zvonil, ale nevzal to.

Tak som mu len poslala správu, aby sa ozval, že som mu volala, keď bude chcieť.

Ešte som si nerobila starosti.

Niekedy sa zvykne takto uzavrieť, keď sa stane niečo neočakávané.

Ako naposledy, keď sa mu nepodarilo vypočítať zadanie od profesora.

Nejaký čas potom hovoril, že na to nemá, a nechodil na krúžok.

Stalo sa to v môj prvý týždeň na škole.

Za iných okolností by som napísala Stelle, no to by mi len pripomínalo to moje neuvážené rozhodnutie ísť spať do paláca.

Namiesto toho som sa prezliekla do pohodlnejšieho oblečenia, krátkych nohavíc a trička, a šla som sa prejsť.

Vonku bolo krásne počasie.

Prešla som pár obchodov a posedela si na lavičke.

Bolo dosť teplo, tak som si nedala dlhý rukáv.

No to, že som na to zabudla, som si uvedomila, až keď nejaká žena povedala:

„Ty máš partnerský náramok?“

„Ehm, ja vlastne...“

Nevedela som, čo povedať.

„Ale áno, videla som v jednom časopise, ako vyzerá. Ty si... princova priateľka?“

Jej hlas znel vzrušene.

A ja som sa len znepokojene obzrela okolo seba a rukou som si náramok rýchlo zakryla.

„Nuž, ani nie, je to len také...“

Nevedela som, ako sa z toho vymotať.

„Damien alebo Julien?“ vypytovala sa žena ďalej.

„Ehm, Damien, pani, ale neberte to tak...“

Sakra.

To som vlastne ani nechcela povedať.

„To je tak vzrušujúce! Nechceš sa so mnou odfotiť?“

No ja som len zamrmlala, že radšej nie.

A vzdialila som sa späť k fontáne.

Z kabelky som vybrala šatku, ktorú som si so sebou zobrala, a omotala si ju okolo náramku.

Sakra, úplne som na tú vec zabudla.

Ešteže si ju všimla len jedna mamička s kočíkom.

Inak by to bol malér.

Rýchlo som potom odtiaľ odišla.

Možno o tom napíše na sieti, ale to nevadí.

Asi bude skôr opatrnejšia.

Kráľovská rodina si všetko berie osobne.

Aspoň som dúfala v to, že tomu zatiaľ dajú pokoj.

A tú šatku pokojne na tej ruke nosiť môžem.

Nemusí to byť viditeľné, pomyslela som si znepokojene.

Zazvonil mi mobil.

Opatrne som ho vybrala z kabelky.

Damien.

Mám jeho číslo len kvôli tomu, že sme v rovnakej triede a on ho dával každému.

Samozrejme s tým, že ak ho niekto posunie ďalej, bude to problém.

No nikdy predtým mi nezavolal.

Pozbierala som odvahu a zdvihla som ho.

Nemám sa predsa čoho báť.

On a ja, to nebude fungovať v žiadnom vesmíre.

Aj on to pochopí.

„Prosím.“

Na druhej strane nastalo ticho.

„Prosím, Damien?“ zopakovala som.

Hádam len nechce, aby som opakovala ten jeho titul len preto, že mi volá.

To by ma fakt napálilo.

„Nechcela by si sa stretnúť? Máš čas?“ opýtal sa.

Jeho hlas znel tak zvláštne nervózne.

„Nie, prečo? Nie je to vôbec nutné. O čom by sme asi tak spolu hovorili?“

„Sofia, ja... potrebujem s tebou skrátka hovoriť, dobre?“

„Okej, ak tak veľmi chceš, tak sa stretnime, ale som vonku v meste.“

„Pošlem ti šoféra.“

Iste.

Nechce sa so mnou ukazovať ani ako so spolužiačkou.

To je jasné.

No je to tak najlepšie pre nás všetkých.

„Dobre, ako len chceš. Tak teda prídem znovu do paláca.“

„Okej. Pošli mi polohu a ja všetko vybavím.“

Poslala som mu polohu a čakala na šoféra.

Vôbec som nemala chuť sa s ním baviť.

Ale povinnosť je povinnosť.

O pätnásť minút sa objavil šofér.

Nastúpila som do jednej z tých nablýskaných kráľovských limuzín.

Celú cestu som premýšľala o tom, čo poviem.

No nebola som si vôbec istá, ako to dopadne.

V paláci ma slúžka odviedla k akémusi menšiemu salóniku.

Tam sedel Damien rozvalený na gauči.

Pokynul mi, aby som si sadla oproti nemu.

Poslúchla som, aj keď som vôbec nemala radosť z toho, že sme niekde sami a už vôbec nie v paláci.

Čakala som, s čím začne, no on len mlčal a díval sa mimo mňa.

Skvelé.

A čo teraz?

Chcel hovoriť, no očividne je ticho ako pena.

Už som sa trochu začínala mrviť, keď konečne prehovoril.

„Vieš, ja vlastne ani neviem, ako začať. Všetko je tak zmätené,“ pokračoval po prvý raz úprimne.

Aj ja som mala rovnaký pocit, no nechcela som to priznať.

Ani pred ním.

Pozrel na moju ruku so šatkou a pousmial sa.

„Naozaj som to nečakal. Nevedel som, že by si ty mohla byť moja spriaznená duša.“

Strhla som sa.

„To je nejaká chyba, neboj sa. Nie je to tak,“ prekrížila som si ruky na prsiach.

„A ako to je?“

„Ja neviem. Tá vec skrátka urobila chybu vo výpočtoch.“

Povzdychol si.

„To sa nestalo za posledných sto rokov.“

„Ale nie je to nemožné,“ pokračovala som neúprosne.

Znovu sa usmial.

„Je jeden spôsob, ako to overiť.“

No ja som vystrela ruku pred neho.

„Nie, nebudeme si nič overovať, jasné? Inak budeš mať veľké problémy, výsosť, tým si buď istý.“

„Ako myslíš,“ prikývol trochu stroho a posunul sa na gauči.

„Aspoň si sadni bližšie.“

„Nie, je mi dobre tam, kde som,“ pokračovala som neľútostne.

So mnou sa hrať nebude, to nech mu je jasné.

Spojil si ruky.

„Dobre. Z mojej strany sa nemusíš ničoho báť. Ale si moja priateľka a moja spriaznená duša. Je to fakt, ktorý nemôžeš poprieť, aj keď sa o to snažíš dosť dôkladne.“

„A tebe to takto vyhovuje?“ opýtala som sa ostro.

„Nie, ale tá vec... niečo to znamená. Možno to nie je chyba vo výpočtoch. Možno je to fakt.“

„Nie, to určite nie. Je to chyba,“ pokračovala som nemilosrdne.

Vstal a pristúpil ku mne.

Srdce mi začalo prudko biť.

Cítila som, ako sa náramok znovu prebudil.

Rozviazal mi šatku a pozrel sa naň.

„Nedávaj si to. Šatka je neprípustná. To nebude fungovať.“

„Ako to ty môžeš vedieť? V pravidlách to nie je,“ odsekla som chladne.

Sadol si ku mne a jemne položil moju ruku na svoju.

„Viem, to ver mi.“

Pocítila som impulz absolútnej slasti, keď sa naše ruky dotkli, akoby som bola zrazu v raji a on bol všetkým, čo by som chcela.

Bolo to šialené.

No ten pocit trval len krátko, ako slabý záblesk, a potom bol preč.

Blbé efekty z náramku.

„Tak vidíš, nie je to chyba vo výpočtoch. Funguje to.“

Naklonil sa bližšie.

Zamračila som sa.

„Damien, prestaň mi dýchať na krk, inak sa nezdržím a budem ťa musieť poučiť o tom, ako sa ku mne máš správať.“

„Tak ma pouč, počúvam ťa...“

Naklonil sa ešte bližšie a jeho ruka ma zrazu pohladila po kolene.

Mala by som sa odtiahnuť, ale tie príjemné impulzy sa vrátili.

Znásobené.

Také silné.

„Damien,“ napomenula som ho.

No on sa mi len díval do očí.

„Máme dve možnosti, ako to prijať. Užiť si to alebo bojovať. Ja som za tú druhú možnosť.“

Prudko som sa nadýchla, keď sa jeho pery dotkli mojich.

Mala by som vzdorovať, ale ten pocit bol taký pohlcujúci.

Ako istota, že k sebe patríme.

Naše telá aspoň určite.

Objala som ho okolo krku a privinula sa k nemu.

Na chvíľu som úplne stratila rozum.

Môj bože.

Prečo je to také dobré?

Všetko vo mne kričalo, že je môj, že ho chcem.

Stačil jediný dotyk.

Pritlačil ma do vankúšov a bozkávali sme sa.

Ešte viac som mu bozky opätovala a pritískala si ho k telu úplne.

Vedela som, že to budem ľutovať, no nedokázala som prestať.

Moje telo bolo pohltené rozkošou.

Buchli dvere.

Damien sa náhle odtiahol a kúzlo sa stratilo.

„To si nedovoľuj!“ oborila som sa naňho.

Stále ešte vykoľajená z reakcie môjho tela.

„Je neskoro, vieš to veľmi dobre. Takto sa spolu môžu cítiť len spriaznené duše. Vieš to. Všetci to hovoria.“

„Je mi to jedno. Nie som tvoja spriaznená duša!“ vybuchla som a on vstal.

Tak som vstala aj ja.

Bola som pripravená sa s ním ešte dohadovať, no on ma chytil za ruku.

„Damien, čo robíš?“

„Vôbec nič. Len ti chcem ukázať kráľovskú záhradu. Len sa prejdeme.“

Verila som, že mi to pomôže, aj keď som si nebola istá, či by som sa mala držať jeho ruky.

No bolo to príjemné a cítila som sa v bezpečí.

Dolu sme stretli Juliena.

„Ešte ťa to baví?“ opýtal sa svojho bratranca.

Aj on mal prsteň, no tá hra ho očividne prestala baviť.

„Aj teba to bude baviť, uvidíš.“

„To pochybujem. Práve sa chystám ísť hore a zastaviť tú registráciu. Hádam si si nemyslel, že budem chodiť s niekým, ako je on.“

„Daj si pozor na reči,“ upozornila som ho.

Hovoril o Tylerovi a ja nenechám, aby ho urážal.

„Ty sa do toho nestaraj.“

Julien sa chystal vyjsť po schodoch, no zrazu zastal.

Videla som, ako sa mu rozžiaril prsteň.

„Čo do pekla?“

Damien sa len pousmial.

„Tušil som to. Testy vyšli dobre aj vám.“

„Nie, to nie je možné. To je omyl.“

Julien ten prsteň stláčal, ale aj tak žiaril.