Elita 8. kapitola

 Do školy som prišla približne v rovnakom čase ako zvyčajne.

Stella na mňa čakala v hlavnej časti.

Tvárila sa akosi príliš vážne, no ja som sa v nedeľu dohodla sama so sebou, že nič nebudem riešiť.

A pokiaľ ostanem pokojná, nič nebudú riešiť ani ostatní.

Aspoň tým som sa utešovala, keď som vstupovala do budovy školy.

„Tak ako? Včera ste sa aspoň pozhovárali?“

„Ani veľmi nie, ale to nevadí.“

Potom, ako Julien vybuchol, sme toho veľa nestihli prebrať.

„Ale už si pokojnejšia, však?“

„Hej, je mi lepšie.“

Dokonca som sa rozhodla, že si dám krátky rukáv.

Nech to pokojne vidia.

Tak či tak je mi jedno, čo si o tom budú myslieť.

Nič sa predsa nezmenilo.

Stále som to isté dievča z matematického krúžku, ktoré nevie, či na tejto škole chce ostať.

To je fakt, ktorý sa od včera nezmenil a ani sa nezmení.

Ak mám byť úprimná, vôbec mi nezáleží na tom, čo sa teraz stane.

Nič mi nemôžu urobiť.

Ten náramok je podľa toho návodu v podstate ako tá najvyššia ochrana.

Tyler má dnes prvú hodinu neskôr, tak sa k nám nepridal.

No takpovediac, oňho som si robila väčšie starosti než o seba.

Dúfala som, že bude v pohode.

Chcela som mu to aj napísať, ale tlačiť naňho som sa neodvážila.

Sadli sme si do kresiel a kontrolovali veci, ktoré sme mali mať na dnes pripravené.

Stella bola v tomto dosť dôsledná a aj mne sa to páčilo.

Všetko si prejsť a potom už len preplávať dňom, akoby sa vôbec nič nebolo stalo.

Párkrát som zachytila, že sa na mňa ľudia dívajú, ale snažila som sa tomu nevenovať pozornosť.

Nech sa pozerajú, ak chcú.

Nebudem si to vôbec všímať.

Otočila som sa späť k Stelle, ktorá sa pozerala na internet.

Keďže ma nechcela stresovať, nijak zvlášť už vzniknutú situáciu nekomentovala.

Aspoň ja som nadobudla ten dojem, že sa tiež rozhodla, tak ako ja, pristúpiť k tomu týmto spôsobom.

Tak sme len sedeli na našom mieste a ja som občas počula, ako si dievčatá šepkajú.

Zrejme o mne.

Keďže som sa však rozhodla to neriešiť, sústredila som sa skôr na to, čo hovorila Stella.

A skutočne mi to pomohlo trochu sa zbaviť pocitu, že sa nemôžem nadýchnuť.

Tesne pred zvonením som predsa len pocítila ľahkú nervozitu.

„Bude to okej,“ ubezpečovala ma Stella, keď sme si sadli na naše zvyčajné miesta.

V triede hluk trochu ustal a ja som si pripravovala veci.

Nedívala som sa ani napravo, ani naľavo.

Skrátka normálny deň.

Až na to, že mi na ruke poskočil ten náramok.

Upravila som si ho, aby ma netlačil.

Už sa prestal správať tak zvláštne, takže je už asi naladený.

Ale na jeho funkcie sa môžem vykašľať.

Tento mesiac dodržím ten zákon a budem ho nosiť.

Inak by som mamu aj seba dostala do problémov.

A potom sa ho zbavím.

Po geografii sme znovu sedeli vonku.

Bolo fakt krásne počasie.

Škoda to nevyužiť.

Šepkanie pomaly ustávalo a ja som sa začala konečne sústrediť hlavne na seba a svoje problémy.

Damiena som od rána nevidela.

Nech bol kdekoľvek, nezaujímalo ma to.

To, čo sa včera stalo, nič neznamená.

Len sme sa nechali uniesť.

Ale nechcem s ním nič mať.

Tak som sa rozhodla a budem sa toho odteraz dôsledne držať.

Jeden bozk nič neznamená.

A už vôbec nie teraz.

No nech som sa akokoľvek snažila, predsa len som mala pocit, že je niečo inak.

Niektoré posmešné pohľady sa vytratili a pribudli mi followeri, ale to som sa rozhodla nekomentovať.

Na chvíľu sa mi takmer zdalo, že ma všetci prestali riešiť a sú pokojnejší.

Tuším to fakt zabralo.

Spokojne som sa oprela a na chvíľu čerpala slnko.

Budem ho potrebovať.

V zime ho býva tak málo.

„Budem mať skúšku šiat kvôli kráľovým narodeninám. Vôbec sa neteším,“ povedala Stella.

„Prečo nie?“

Tieto veci mala zvyčajne rada.

„No vieš, zvyčajne by som sa tešila, ale kráľ je v poslednom čase akýsi zvláštny.“

To ma zaujalo.

Stella zvyčajne o svojom strýkovi nehovorí takéto veci.

No možno nemohla, kým som nemala ten náramok.

Teraz som ako člen rodiny, aj keď len dočasný.

No aj z toho mi vyplývajú isté povinnosti.

Teda pokiaľ by si niekto želal, aby som prišla na tú oslavu.

Ale to sa našťastie nestane.

Damien sa so mnou nikde verejne neukáže.

Nepokazí si reputáciu ani nebude naznačovať, že k sebe patríme.

Len sa hral, ako zvyčajne.

„Neviem. Skrátka sa správa, akoby sa malo za každých okolností stať niečo zlé. Preháňa to s bezpečnostnými opatreniami. Môj strážca každú chvíľu prichádza s niečím novým už teraz.“

„Niekto sa vám vyhrážal?“

„Nie, aspoň o tom neviem. Ale na tých oslavách sa človek ani tak nebaví, ako stále striehne. Neustále upozorňuje na to, aby sme si dávali na všetko pozor, a taký bude aj na tej oslave. Armáda bodyguardov a nič iné. Takmer nám zakryjú výhľad,“ povzdychla si.

„Možno sa len bojí, to je všetko.“

„Hej, ale ja mám pocit, že je za tým niečo viac.“

Aj ona sa oprela a chvíľu si užívala dotyk slnečných lúčov.

„Preto sa mi tam vôbec nechce. Ale keby som neprišla, urazil by sa. Je to strýko.“

Tomu som celkom dobre rozumela.

Hlavne v kráľovom prípade.

Dokázal byť dosť podobný Damienovi.

Niekedy.

Nie vo všetkom, ale veľa z toho, čo som videla, mal od koho pochytiť.

No zrejme nebolo dobré ho spomenúť, lebo sa zrazu objavil.

„Dievčatá, ako sa dnes máte?“

Sadol si k nám.

Zamračila som sa.

Kde má svoju dvojičku?

To Julien dnes neprišiel s ním?

To zvyčajne nebolo dobré znamenie.

„Veľmi dobre, bratranec,“ odvetila Stella trochu odmerane.

Akoby sa naňho hnevala.

Damien sa len usmial.

„Sesternica, hádam nebudete kvôli mne smutná. Viete predsa, že vám všetko a vždy odpustím.“

Natiahol sa po jej ruke, no ona ho po tej jeho klepla.

„Au. Za čo to bolo?“

„Nevieš sa správať. Si neznesiteľný. Dospej už konečne,“ zasyčala naňho a odvrátila zrak.

Naklonil sa ku mne.

„Aj ty máš rovnaký názor, miláčik?“

„Áno.“

Brucho mi zovreli obavy, keď ma tak oslovil.

Nebolo to niečo, na čo by som si len tak dokázala zvyknúť.

Sakra.

Bolo to tak divné.

Objal ma okolo pása.

„To ma mrzí. Naozaj mi je veľmi ľúto, že ma takto podceňuješ aj ty.“

Strhla som sa, keď mi telom prešiel hrejivý impulz.

Tie veci...

Fakt si to kráľovská rodina uľahčuje, keď ich používa.

Bolo by to príjemné aj bez toho?

To som nevedela posúdiť a dúfala som, že sa to nebudem musieť dozvedieť.

„Idem sa ešte trochu prejsť do bufetu.“

Chcela som vstať, no Damien si ma ešte viac pritiahol k sebe.

„Nechaj ju, nech ide aspoň na chvíľu niekam sama. My ešte máme čo-to rozrobené,“ usmial sa.

Spražila som ho pohľadom.

Nech si hlavne nič nenamýšľa.

„Kde máš Juliena?“ opýtala som sa.

Stella šla do bufetu a ja som chcela vstať, ale akosi zmizla skôr, než som si to stihla poriadne uvedomiť.

Damien mal stále ruku okolo môjho pása a moje telo sa toho pocitu akosi nechcelo pustiť.

„Nepríde do školy. Strašne zúril. Nevedel som ho upokojiť, tak musel dostať lieky.“

Mala som chuť povedať mu, že si to zaslúži.

No musela som myslieť na Tylera.

Nechcela som mu veci ešte viac skomplikovať.

Hlavne kvôli tým hlúpym testom, ktoré znovu klamali.

Ale čo sa dá robiť.

Damien to aspoň berie s pokojom.

Ale Julien...

Toho, ako vybuchne aj v škole, som sa veľmi bála.

„Mohol by si...“

„Áno, čokoľvek, čo potrebuješ.“

„Ale vážne, Damien. Trochu ho usmerni. Tyler za nič nemôže. On s tým nezačal. Ak to nechce prijať, dobre, nemusí. Ale nedovoľ mu, aby sa doňho pustil. Inak budeš mať problémy so mnou.“

„Nedovolím, neboj sa,“ zasalutoval a objal ma aj druhou rukou.

„Mal by si to užiť. Aj mu to poviem.“

„Ale opatrne. Radšej ho nedráždi tak, aby bol ešte viac agresívny.“

„Neboj sa. Viem, ako naňho.“

Neostalo mi nič iné, len spoliehať sa na to, že hovorí pravdu a skutočne mi pomôže.