Nové dievča vystrkuje rožky 1. kapitola

 „Ahojte, som rád, že sa vidíme pri ďalšom videu! Dnes si rozoberieme, či by sa dalo utiecť gravitácii… a koľko problémov by nám to vlastne spôsobilo.“

Svetlovlasý chalan sa usmial do kamery.

Povzdychla som si a zastavila video. Bol celkom sympatický. Dúfala som, že aj ostatné decká z mojej novej školy budú aspoň trochu normálne.

S mobilom v ruke som si ľahla do svojej novej postele. Bola ergonomická, väčšia než tá, ktorú som mala v našom starom byte, a určite pohodlnejšia. A predsa som mala pocit, že namiesto mäkkého obláčika padám rovno do obrovského búrkového mraku.

Zavrela som oči a predstavila si, že som doma.

Púšťam si Spotify a ten istý obľúbený playlist. Počujem, ako šteká susedov pes. Ako sa susedia zase hádajú, matka kričí na syna a o pár ulíc ďalej sa pridávajú ďalšie psy.

Normálny hluk. Môj hluk.

Tu bolo ticho.

Žiadna železnica. Žiadne trúbenie áut. Len úzka príjazdová cesta, stromy a mestečko, ktoré sa dalo prejsť takmer na jeden záťah.

Povzdychla som si a pevnejšie zovrela okraj prikrývky druhou rukou.

Budem to nejako musieť prežiť. Presťahovali sme sa, nedá sa nič robiť. Nedá sa nič robiť, opakovala som si.

Tak či tak som prváčka na strednej. To by bola zmena aj napriek všetkému. Už nie som decko, ktoré sa zloží kvôli takejto hlúposti.

Mám predsa všetko. Aj wifi, aj nový notebook. A skriňu, ktorá sa mi predtým do starej izby nezmestila.

Mohla by som mať aj psa, keby som sa ich tak trochu nebála.

Otvorila som oči a obrátila som sa na druhý bok.

Nie. To bude peklo. Už to vidím. Keby tu bol aspoň niekto, koho poznám, ale nikto. Úplne čistý začiatok. Asi ma porazí z toho napätia, ktoré sa mi hromadí v bruchu.

Otočila som sa a pozrela na strop. Kedysi tam bolo asi niečo nalepené, trochu ma znervózňoval. Hádam nezačne odtiaľ padať omietka, ten dom je fakt nejaký taký divný. Ja neviem.

Mama ho ale už rovno kúpila, akoby nestačilo ho prenajať. Ona vždy musí robiť také radikálne rozhodnutia. Ako prijať miesto v novom meste, kde sa všetci poznajú od malička a ja som tu ako votrelec.

Iste. Hlavne že bude riaditeľkou miestnej Nobeility Bank.

Má to samozrejme aj svoje výhody. Zarobí viac, bude menej doma, viac voľného času pre mňa, menej divných rozhovorov, ktoré ma v poslednej dobe desia, ale aj tak som nečakala, že tu bude také ticho.

Takmer vidiecke. Akoby to ani nebolo mesto. Ticho, ktoré ma bude zrejme dosť dlho nudiť.

Posadila som sa a opatrne vstala. Bosými nohami som prešla po dlážke, drevo zavŕzgalo.

Áno, presne tak. Máme drevenú podlahu. A divné francúzske okná.

Jedno z nich som otvorila, vyvalil sa prach.

Rozkašľala som sa a chvíľu mávala rukou, kým ma neprešlo kýchanie.

Potom som sa jemne oprela o okenný rám. Videla som len veľkú divokú záhradu, ktorá nás obklopovala zo všetkých strán.

Na konári sa pohojdával akýsi vtáčik.

„Aj ty si tu omylom?“ opýtala som sa ho.

Zaštebotal a odletel.

Sledovala som modrú oblohu, nekonečnú sieť mrakov a pohľadom prešla po kamennej mozaike, ktorú predchádzajúci majiteľ zrejme vytvoril z totálnej nudy.

Mama už odišla do práce skôr, ja tak skoro nevstávam, keď nejdem do školy. A do konca prázdnin ešte ostáva trochu času.

Mala by som ísť von, poriadne sa tu poobzerať, no vôbec sa mi nechcelo. Bude to trápne, všetci na mňa budú civieť.

Znovu som pozrela do mobilu a dopozerala to video.

No páni, ten chalan je fakt vtipný.

Ľudia mu začali posielať online komentáre, tak som sa pridala. No prišiel aj jeden.

Totálne trápne, zahrab sa niekam.

Hejter. Pochopiteľne.

No Eric sa len zasmial.

„Hej, nemám nič na práci, len sa niekde zahrabať. No medzitým budem pokračovať v našom startupe s kamošmi a ktovie, snáď vyhráme ďalšiu súťaž a nebudem sa musieť nikam zahrabávať.“

Bol sympatický. To som musela uznať.

Ale nebola som si istá, či mu mám poslať súkromnú správu alebo nie. No viac sa skrátka kamarátim s chalanmi, to je fakt.

„Nie, ešte nie, radšej počkám.“

Odložila som mobil a pristúpila k skrini.

V tomto meste sú vraj moderné vlogy, mama to hovorila, lebo tu pozná jednu osobu, ktorá ju sem odporúčala. Všetci sa vraj vzájomne sledujú a tak.

Dala mi link aj na toho chlapca aj jeden ďalší.

No to bolo dievča, ktoré rozprávalo o móde a trendoch. Tieto veci ma až tak netrápia.

Mama tvrdila, že si môžem založiť vlog, že lepšie zapadnem, keď budem robiť to, čo oni, keď si ich popridávam a tak, ale koho pridať a kto by mohol byť základ pre kyberšikanu.

Pozrela som na profil toho dievčaťa.

Nejaká Glamour Nicole.

„Nie, ešte nie, radšej počkám.“

Odložila som mobil a pristúpila k skrini.

V tomto meste sú vraj moderné vlogy, mama to hovorila, lebo tu pozná jednu osobu, ktorá ju sem odporúčala. Všetci sa vraj vzájomne sledujú a tak.

Dala mi link aj na toho chlapca aj jeden ďalší.

No to bolo dievča, ktoré rozprávalo o móde a trendoch. Tieto veci ma až tak netrápia.

Mama tvrdila, že si môžem založiť vlog, že lepšie zapadnem, keď budem robiť to, čo oni, keď si ich popridávam a tak, ale koho pridať a kto by mohol byť základ pre kyberšikanu.

Pozrela som na profil toho dievčaťa.

Nejaká Glamour Nicole.

„No páni, ten chalan si ma pridal.“

Tak oficiálne mám prvého followera.

A budovanie pavúčej siete sa môže začať.

***

Zišla som dolu po schodoch. Rukou som sa zapierala o zábradlie.

Asi si tak ľahko nezvyknem na to, že tu treba stále vyšľapávať nejaké schody. Dom má tri poschodia. A matka všetko rozmiestnila tak, že musím vždy niekam ísť, a to ma dosť štve.

No tvrdí, že je to aspoň náhrada za to, že nerada cvičím, čo ma veľmi nepotešilo.

Asi by som radšej cvičila, ako sa obávala, že odtiaľ zletím. Niektoré z tých schodov sa mi nezdajú celkom stabilné.

No aspoň teraz sa mi podarilo zísť dolu. Vzala som si mlieko a sušienky a sadla na terasu.

Jediná výhoda, ktorú skutočne pociťujem. Je tu krásna terasa s mäkkými stoličkami a dá sa tu raňajkovať na čerstvom vzduchu.

Niežeby som mala chuť na skutočné raňajky, žalúdok mám stále stiahnutý obavami.

Hm... zdá sa, že Glamour Nicole niečo postla.

Videla som, ako jej ani nie päť minút po postnutí prichádza more lajkov. Len som pokrútila hlavou.

No možno si to pozriem. Čo je také terno, že všetci lajkujú ako diví, aspoň pochopím, ako to tu funguje.

Otvorila som jej video.

„Ahojte, baby... a vlastne všetci, čo sa chcete ešte poriadne rozlúčiť s prázdninami. Ešte raz vás pozývam na našu end of summer pool party — u nás, o siedmej. Plavky povinné, dobrá nálada ešte povinnejšia. Tak dúfam, že prídete, lebo bude fakt o čo stáť.“

Uvedomila som si, že býva niekde vedľa. Podľa adresy.

Asi sa pôjdem mrknúť, ako to tam vyzerá. Nepozvala ma, takže nepôjdem dnu, len si obzriem terén.

Nenápadne.