Srce v ohni 3. kapitola

 „Syn môj, sadnime si spolu na chvíľu. Rád by som sa s tebou ešte pozhováral,“ povedal strýko, keď sa stretli v hale, kde prebiehali posledné prípravy.

Sebastian sa zdržal hore dlhšie, než plánoval. Stále mal pocit, že na jeho svadobnom obleku niečo nesedí. Akosi pridlho sa rozhodoval, ktoré veci si ponechá. Napokon sa rozhodol, že rodový prsteň bude jednou z nich.

No nechcel to prehnať, a tak sa ešte istý čas motal po svojej izbe a dohadoval sa s komorníkom.

Teraz však stál v hale, kde vládol ruch. Sluhovia pobehovali s kvetmi, služobné sa ticho zhovárali a z kuchyne sa šírila vôňa pripravovaného obeda.

„Samozrejme, strýko,“ odvetil Sebastian.

Lord Low sa naňho usmial tým svojím známym, otcovským úsmevom.

Sebastian pocítil úľavu, keď boli konečne vonku v malom drevenom altánku, ktorý stál ďaleko od všeobecného ruchu. No stále cítil ľahkú nervozitu.

Už čoskoro bude stáť pred oltárom a prisahať vernosť svojej neveste Juliet.

Preňho tá prísaha niečo znamenala. Nebola to len formalita. Vždy bol čestný muž, ktorý dodržal dané slovo. O to viac sa vďaka tomu zvyšovala jeho nervozita.

Hlavne potom, ako sa mu budúci svokor pozrel do očí.

„Nebudeš to ľutovať. Odkedy si bol naposledy u nás, moja dcéra hovorila len o tebe. O tom, ako veľmi sa jej páčiš. Neprešiel deň, aby ťa nespomenula.“

„Skutočne?“ opýtal sa a v zovretí ešte väčšej trémy pocítil nepríjemné teplo.

Nikdy nemal náladu na dlhé dvorenie. Nebol mužom, ktorý by sa o niečo také pokúšal, a páčilo sa mu, že strýko od neho tieto formality nevyžadoval.

Ale teraz, keď počul, ako o ňom jeho budúca nevesta údajne hovorila, nebolo mu všetko jedno.

Čo na ňom vôbec vidí?

Nie je ničím výnimočný.

Ani elegantný.

Aspoň nie natoľko, aby zaujal mladú ženu, ktorá mala v sebe takú intenzívnu iskru ako ona.

Iskru, kvôli ktorej bojoval s pocitom, že ten zväzok nechce úplne prijať, no zároveň ho nedokáže odmietnuť.

„Si bledý, chlapče môj, ale to prejde,“ povedal lord Low s úsmevom. „Aj ja som bol taký pred svadbou. Možno ešte horší.“

Usmial sa pri spomienke.

„No Juliet prinesie do tvojho domu život. Ver mi, že by som vyhovel tvojej predchádzajúcej žiadosti, keby som nevidel jej nadšenie. No ona ťa prijala s úprimnou dôverou. A ty, aj napriek svojej rezervovanosti, sa pokús prijať túto dôveru.“

„Budem sa snažiť, strýko,“ odvetil Sebastian.

Rukami poklepal po stole.

Kiežby všetko bolo také, ako si vysnívala.

Kiežby nebol tým, kto ju sklame.

Potlačil volanie temných hlasov, ktoré mu nedali pokoj. Volanie všetkých pochybností.

„Verím tomu, že áno,“ dodal lord Low láskavo.

Potom obaja obrátili pozornosť k loveckému psovi, ktorý sa náhle objavil a prišiel k nim.

Sebastian sa pousmial.

Povedal strýkovi, že patrí k jeho najobľúbenejším. Aj keď sa príliš nevyžíval v love, toto plemeno považoval za mimoriadne príjemné.

A práve tento pes ho mal najradšej.

Aj teraz si sadol k jeho nohám a Sebastian pocítil, ako sa mu do tela vracia pokojnejší a príjemnejší pocit.

So strýkom sa dlho zhovárali, až kým neprišiel čas vyraziť do kostola.

Sebastian veľmi neraňajkoval. Nedokázal do seba takmer nič dostať, no napil sa aspoň trochu vody. Nič viac akosi nezvládol, aj keď sa naňho strýko a zvyšok rodiny, okrem lady Anny, usmievali.

No v okamihu, keď stál pred oltárom, pocítil zbožnú úctu voči tomu miestu a voči ceremónii, ktorá mala nasledovať.

Preňho to nebola len spoločenská udalosť.

Nebola to ani formalita.

Bola to prísaha.

A prísahy bral vážne.

Keď sa otvorili dvere a Juliet vstúpila do kostola, na okamih prestal vnímať všetko ostatné.

V bielych svadobných šatách bola krásna.

Pri pohľade na ňu strácal dych.

Takmer ho bolelo v pľúcach, keď kráčala k nemu tak ladne a elegantne, ako on sám kráčať nikdy nedokázal.

Jej hnedé oči žiarili zvláštnym pokojom a na perách sa jej pohrával jemný úsmev.

A on si zrazu uvedomil niečo, čo ho znepokojilo ešte viac než všetko ostatné.

Juliet sa vôbec nebála.

Nie.

Ona vyzerala šťastne.

Skutočne šťastne.

Akoby práve prichádzala v ústrety všetkému, po čom celé roky túžila.

Kňazove slová počúval veľmi pozorne. Pre Sebastiana to nebola len formalita ani spoločenská povinnosť. Každé slovo prísahy bral vážne. V pravej chvíli zaznel aj jej súhlas.

A keď prišiel čas, povedal:

„Áno, beriem.“

Znovu pocítil ľahkú nervozitu, keď im kňaz dovolil pobozkať sa.

Opatrne sa k nej naklonil a vtisol jej nesmelý bozk.

Pred ostatnými bol akoby drevený. Nikdy nepatril k mužom, ktorí by radi dávali najavo svoje city pred davom ľudí.

Aj tak sa však ozval búrlivý potlesk.

A jej líca mierne očerveneli.

Pri pohľade na ne pocítil zvláštne teplo.

Bola jeho manželkou.

Po gratuláciách sa presunuli na svadobnú hostinu, ktorá sa konala na panstve. Sedeli spolu za veľkým stolom a sledovali, ako sa ich hostia zabávajú.

Sebastian bol zľahka zamračený. Zdalo sa mu, že úvodný tanec pokazil svojou obyčajnou neistotou pri podobných príležitostiach. Preto bol taký rád, že teraz sedel. Lenže ani teraz nevedel, čo povedať.

Akoby bol úplne zaseknutý a zmätený.

Jeho manželka sa zľahka naklonila k nemu.

Tak blízko, až sa mu rozbúchalo srdce.

„Drahý, smiem ťa o niečo požiadať?“

„Iste,“ odvetil.

V krku mu vyschlo, no nedokázal takmer nič vypiť. Mal pocit, akoby bol oproti nej nevýrazný a neistý ako malý chlapec.

„Strýko mi toho o tebe povedal veľa a často si k nám chodieval, ale aj tak by som chcela, aby si mi odpovedal na jednu otázku.“

Znovu sa mu rozbúchalo srdce.

Teraz príde nejaké ale.

Ten háčik, o ktorom celý čas uvažoval.

Telo sa mu celé napälo a pocítil náznak vzdoru.

Už je to jedno.

Nech povie čokoľvek, dnes skončí v jeho posteli tak či tak.

Tá myšlienka v ňom prebudila temné uspokojenie, ktorého sa tak obával.

A zároveň sa zaň v duchu pokarhal.

„Dlho som premýšľala o našom poslednom rozhovore. O tom, ako si chcel odmietnuť dohodu. Prečo, drahý? Vôbec som sa ti nepáčila? Viem, že sme spolu nestrávili až tak veľa času, ale ja si ťa z detstva pamätám. Ty si na mňa úplne zabudol?“

Po jej otázkach nastalo mučivé ticho.

Sebastian si nebol istý, čo by mal povedať, aby nepokazil jej náladu.

„Páčiš sa mi, o tom niet pochýb,“ začal tým ľahším.

Potom sa však zhlboka nadýchol.

„No ako som povedal, nebol som presvedčený o tom, že toto miesto bude to pravé pre teba. Myslel som si, že sa tu budeš nudiť. Že budeš nešťastná.“

Juliet naňho prekvapene pozrela.

„A čo sa týka detstva…“ pokračoval opatrnejšie, „skôr som sa sústredil na iné veci. Ale viem, že si ma občas pozorovala cez otvorené dvere.“

Na jeho tvári sa objavil jemný úsmev.

„Bola si roztomilé dievčatko, na ktoré som sa mračil.“

Jej oči sa rozšírili.

„Tak predsa si nezabudol.“

„To nie,“ pousmial sa Sebastian. „Len som sa tváril, že mám veľa povinností.“

Usmiala sa.

Jej ruka jemne vkĺzla do tej jeho.

Pri tom dotyku pocítil zvláštne teplo. A práve keď sa chystal povedať niečo ďalšie, pristúpil k nemu lokaj a naklonil sa bližšie.

Niečo mu pošepkal.

Sebastianovi zamrzol úsmev na perách.

Horí veľká stodola.

Prichádzajú problémy.

To mu bolo jasné.

Vstal.

„Drahý?“ Juliet naňho pozrela prekvapene.

„Budem musieť na chvíľu odísť,“ povedal pokojne. „No hneď, ako to bude možné, sa k tebe vrátim.“

„Čo sa stalo?“ hľadela naňho s obavami.

Sebastian sa prinútil usmiať.

„Nič, moja drahá. Len sa niekto pokúša poslať mi pozdrav.“

Jeho hlas však znel chladnejšie než pred chvíľou.

„Ale ja to tak nenechám.“

Vstal a šiel s Edmundom.

Naozaj to chcel vyriešiť po dobrom.

No asi sa to skutočne nedá.

Druhú ruku zovrel v päsť.

Jeho odkaz bude prijatý.

No dôsledky budú horšie, než ten človek čakal.

Hovorili o ňom, že je mierny, a on sa to snažil dodržiavať.

Ale nie natoľko mierny, aby toleroval takéto odkazy.