Srdce v ohni 2. kapitola

 

Sebastian sedel v pohodlnom kresle vo svojej pracovni. Pohľad mu padol na stôl s dokumentmi, ktoré dnes prešiel. Väčšina záležitostí panstva spočívala na jeho pleciach. Kontroloval výnosy a od správcu si vyžadoval účtovné knihy zrejme častejšie než iní páni v jeho postavení.

No pokoj, ktorý mu táto práca prinášala, nemohlo nič nahradiť.

Tak ako väčšinu letných večerov, aj teraz po práci a obhliadkach panstva oddychoval v tichu, obklopený predmetmi, ktoré sa mu spájali s minulosťou.

Kabátec mal nedbalo zapnutý a vlasy mu znovu podrástli. Tentoraz sa priam ukážkovo vlnili.

Jeho otec zvykol hovorievať, že je neupravený ako sedliak a že by s takými vlasmi mohol pokojne behať po poliach spolu s nimi.

Jediné, čo si vždy nechával, bol pečatný prsteň s emblémom modrého draka letiaceho k oblohe, rodový erb Ravencraftovcov.

Hrubý tmavý prsteň kedysi patril dávnym bojovníkom z jeho rodu, ktorí sa zúčastnili nespočetných bitiek.

Sebastian však vojny nikdy nemal rád.

Ten prsteň mu vždy pripomínal bolesť, ktorú za sebou zanechávali.

Dnes si výnimočne doprial aj víno zo svojej pivnice.

Najmä preto, že oproti nemu sedel v kresle jeho najbližší sused a najlepší priateľ.

Christian Beaumont.

Svetlovlasý muž ošľahaný vetrom, bývalý námorný kapitán, ktorý po rokoch strávených na mori zakotvil na vlastnom panstve. Na rozdiel od Sebastiana sa smial častejšie, bral život ľahšie a málokedy si robil starosti dlhšie, než bolo potrebné.

„Naozaj nerozumiem tomu, čo ťa tak veľmi trápi, chlapče,“ oslovil ho Christian ako vždy hravo a s jemnou dávkou pobavenia.

Sebastian sa zamračil.

„Nepochopil si to, čo som ti povedal. Tá mladá žena...“ začal, no Christian ho prerušil.

„Ťa chce, Ravencraft. To je to jediné, z čoho by si sa mal skutočne tešiť.“

Sebastian si povzdychol.

Za iných okolností by chápal, prečo na to naráža.

Ale toto bol úplne iný prípad.

„Niečo sa mi na tom celom nezdá,“ povedal zamyslene. „Nemôžem sa zbaviť pocitu, že niekde je háčik.“

„Háčik?“ Christian sa rozosmial.

„Nie je to také jednoduché. A ja by som bol najradšej, keby ma nechcela...“

Odpil si z vína.

Čo bude robiť tu?

Veď sa na jeho panstve unudí.

Sebastian si znovu odpil.

Obklopilo ho príjemné teplo a na jazyku mu zostala zemitá, mierne trpká chuť. Ich víno bolo presne také. Nie príliš obľúbené kvôli svojej zvláštnej príchuti, no on sa jej nikdy nevedel nasýtiť.

Ako rád hovorieval, nebolo to víno pre každého.

A úprimne pochyboval, že bude chutiť jeho mladej neveste ako príloha k jedlu.

„Ber to z tej lepšej stránky,“ povedal Christian. „Tvoje problémy sa vyriešili, moje na mňa len čakajú.“

Sebastian sa naňho pozrel ponad pohár.

„Sestra. Zasa sa zmenila na dohadzovačku. Ak sa nezapojím do ďalšej sezóny, nedá mi dýchať. To si nevieš predstaviť, čo tá Beth robí.“

Christian sa znechutene napil vína.

„Buď rád, že máš všetko isté. Mne stále píli uši, že som už dosť starý a podobne.“

Povzdychol si.

„No mám len tridsaťsedem.“

Sebastian sa pousmial.

„Ešte aj ty? No neboj sa, čoskoro ma dobehneš. Ale to ti asi môže byť jedno.“

Christian si odpil a trochu stisol pery.

Ani jemu nechutilo.

To sa dalo čakať.

„Táto odroda tuším nie je pre mňa,“ priznal a s miernym utrpením pozrel do pohára. „Nemám ti priniesť niečo ľahšie?“

„Nie, som s touto odrodou úplne spokojný,“ odvetil Sebastian pobavene.

Nemohol si pomôcť. Pohľad na priateľa, ktorý statočne bojoval s jeho vínom, ho vždy rozveselil.

Christian mal rád sladké.

To bolo jasné.

„Spokojný? Človek, toto víno chutí, akoby ho niekto zabudol v sude počas vojny.“

Sebastian sa pousmial.

„To je možno pravda, no tú chuť by som nevymenil za nič,“ prehodil Sebastian a znovu si poriadne odpil.

Christian si povzdychol, odložil čašu a spojil ruky.

„Tak čo máš v pláne na zajtra? Svadba sa blíži. Treba si užiť posledné okamihy.“

„Nič dôležité,“ stroho odvetil Sebastian.

Pôjde zrejme na slávnosť, ktorú usporadúvajú jeho poddaní. Požehná svadbe jedného mladého páru. Také klasické veci, ktoré zvyčajne robieval.

„Tak to je škoda. Tešil som sa, že vyjdeš zo svojej ulity a trochu sa zabavíme.“

Christian sa naňho veľavýznamne pozrel.

„Iste. Akoby sme sa už predtým nebavili dosť. Ale nie. To nie je nič pre mňa.“

„Tak sa predsa len tešíš na mladú nevestu. Chceš byť pre ňu úplne svieži?“

Sebastiana zaplavil nepríjemný pocit, že jeho priateľ zrejme nechápe, ako nerád hovorí o podobných intímnych záležitostiach.

Nikdy nebol voči takýmto rozhovorom otvorený a o ženách hovoril skôr s úctou než s chvastavosťou.

Preto ho mnohí považovali za chladného a uzavretého.

Jeho bratranci si z neho radi uťahovali, že je príliš náročný aj na obyčajné známosti.

A možno mali pravdu.

Možno viac uprednostňoval svoj pokoj než milostné trápenia.

Náhle vstal a zamieril k stolu.

„Pozri. Keby som myslel len na ženy, môj stôl by nevyzeral takto.“

Ukázal na hromady dokumentov, ktoré mal starostlivo usporiadané.

„Všetko pred svadbou vybavené. A ako si povedal, mladej neveste sa budem venovať tak, ako si zaslúži. Ak si ma skutočne vezme.“

Christian sa uškrnul.

„Ó, tak to sú slová do bitky.“

Natiahli ruku s pohárom, no Sebastian len pokrútil hlavou.

„Ak si ma vezme, budem dobrým manželom. O tom nepochybujem.“

Christian sa znovu trochu zachichotal.

„A vieš čo? Ani ja o tom nepochybujem. Budeš tým najlepším.“

Pohodlnejšie sa oprel a trochu zakolísal.

„Ale teraz to už nechajme. Čo plánuješ urobiť s tým nespokojným?“

Hovoril o jednom mužovi, ktorý nedávno prišiel do ich kraja a všade, kam vkročil, zasieval hnev medzi sedliakmi.

Všade, kde sa objavil, vzbĺkol oheň vzbury.

A toho sa Sebastian predsa len obával.

Aj kvôli tým ľuďom.

„Nič také, čo si predstavuješ. No už mám nejaký plán.“

„Tak to by si sa mal poponáhľať. Tvoju nevestu by nepotešilo, keby videla, aké problémy sa tu chystajú.“

„Ani mňa, tomu môžeš veriť,“ odvetil Sebastian. „No urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som zabránil najhoršiemu.“

Svojich ľudí mal rád.

Bol k nim férový a práve na tom si zakladal.

A potom príde niekto, kto ho označí za utláčateľa a panského psa.

Christian vstal.

„No nič, už je neskoro. Musím ísť, priateľu. Prajem ti dobrú noc a buď opatrný. A ak budeš chcieť pomôcť, som tu.“

Sebastian prikývol.

Vedel, že na svojho priateľa sa môže spoľahnúť.

„Dobrú noc, Christian. A aj ty si dávaj pozor.“

Keď sa za jeho priateľom zavreli dvere, zhlboka si povzdychol.

Svadba.

Možná vzbura.

Rastúca nespokojnosť v celom kraji.

A do toho má priviesť nevestu.

Mal to povedať jej otcovi.

No nedokázal prijať možné zlyhanie.

Nie.

Juliet príde na panstvo.

A on sa postará, aby bola v bezpečí.

Tak ako sa staral o všetkých, ktorí mu boli zverení.

Písanie

Svojim ľuďom veril.

Doteraz ho nesklamali.

A možno im svadba pomôže upokojiť vášne.

No musí byť veľmi opatrný.

Zvážiť každý jeden krok.

Ten muž si myslí, že má všetko vo svojich rukách.

A Sebastian ho v tom nechá.

Tak dlho, ako to bude potrebné.

Nech si myslí, že vyhráva.

Nech si myslí, že nikto nič netuší.

Zaútočí až vtedy, keď to bude najmenej čakať.

***

Prebudil ho hrkot kočov.

Dnes si pospal dlhšie. Bol to jeho svadobný deň. Okrem toho ponocoval dosť dlho a spriadal svoje komplikované plány. Srdce mu zovrel nový chlad.

Tak dnes je ten deň.

Rozhrnul záclony a opatrne sa pozrel cez jedno zo svojich okien. Dvierka na koči sa otvorili a vystúpila jeho nevesta. V zelených výrazných šatách.

Pri pohľade na ňu sa mu zastavil dych.

Nemohol si pomôcť. Temná časť neho, ktorú potláčal, si priala, aby ju vlastnil. A práve preto sa toho tak veľmi obával.

Aké to bude, keď spozná jeho pravú tvár? To, čo pochoval pod vrstvou chladu a pokoja.

Skrotil svoj vnútorný oheň, aby sa stal dobrým pánom, no ona ho opäť prebudila. Pri pohľade na ňu cítil temnú vášeň a túžbu sa jej zmocniť a viac ju nepustiť. Túžbu, ktorej sa zúfalo bránil.

Christian mal pravdu.

Tá žena ho chce.

Možno by sa nemal trápiť ničím iným. A možno práve preto sa bojí toho, čo sa stane, keď zistí, čo potrebuje, a keď prestane byť tým Sebastianom, ktorého všetci poznajú ako mierneho a tichého.

Po nej vystúpila jej sestra, mladá a krásna, no zamračená a znepokojená.

Voči nej cítil niečo hlboko ochraňujúce, aj napriek tomu, že ho urazila.

Odpustil jej to.

A veril tomu, že sa spolu časom naučia vychádzať.

Odstúpil od okna.

Prišiel čas pripraviť sa.

Dnes bude dlhý deň.

A každá minúta bola vzácna.