Srdce v ohni 4. kapitola

 Triasol sa. Nedokázal prekonať ten prvotný impulz. Kým jeho ľudia pobehovali sem a tam a on sa tiež snažil pomôcť, nebolo mu všetko jedno. Požiar ustal. Ostal len nepríjemný štipľavý zápach.

A on sa skutočne snažil zachovať pokoj. Nepodľahnúť tomu prvému impulzu, ktorý ho nútil nechať toho muža zbiť. Nie. Toto bola cesta, ktorou išli všetci ostatní. A nevyšlo to. Ten muž sa stal obeťou a to Sebastian nedovolí.

Pošle mu odkaz. Ale iný. Dostane ho však neskôr, keď si bude istý tým, že vyhráva.

Vydal všetky potrebné inštrukcie, potom prezreli okolie a nechal rozmiestniť na pozemkoch hliadky. Nepredpokladal, že by sa práve teraz vrátil, no očividne aj on podcenil možnú prevenciu. Každopádne musí o tom mužovi zistiť viac. Všetko. O jeho slabostiach.

Chcel sa vyhnúť takýmto intrigám, no očividne nebude mať inú možnosť. Pustil sa do týchto vecí až príliš skoro a to si vyžaduje menej pozitívne prostriedky, než tie, ktoré chcel použiť pôvodne.

Pri tej myšlienke sa mu nepáčilo vlastné uvažovanie. Bol mierny. Aspoň sa o to snažil. Ale nebol slepý. A nebol ani hlupák.

Ten muž si vybral jeho svadobný deň.

A Sebastian Ravencraft mu raz pripomenie, aká drahá môže byť takáto chyba.

„Pane, okolie je zabezpečené,“ oznámil mu konečne jeden z lokajov.

No aj tak sa odtiaľ nevzdialil, kým si nebol istý, že hostia budú v bezpečí a takisto aj jeho majetok. Trvalo to však dlhšie, než čakal, a na oslavu sa vrátil so zlou náladou.

Veľká časť neho nechcela čakať a toho muža nemilosrdne zbiť osobne. Nemohol sa tomu ubrániť, keď videl prvé dôsledky jeho vyčíňania. A to, že sa sem dostal, znamenalo, že mu už niektorí ľudia veria, a to bolo znepokojujúce.

No aj on mal svoje spôsoby, ako sa mu dostať pod kožu.

A využije ich.

S tým nech počíta za každých okolností, pomyslel si stále trochu mrzuto, keď sa vrátil k stolu.

Jeho manželka bola nervózna a hneď vyskočila, keď ho zbadala.

„Čo sa stalo?“

Pristúpila k nemu a starostlivo si ho prezerala, akoby sa obávala, že je zranený.

To ho trochu upokojilo.

Jej dotyk mu priniesol späť rozumné uvažovanie, aspoň do určitej miery, a tak sa nechal od nej objať.

To bolo príjemné.

Nie.

Len nestratiť hlavu, Sebastian.

Ten muž to tak urobil všetkým.

A vždy, keď mu to niekto oplatil, začal kričať, že páni sú tyrani, že využijú každú príležitosť na prísne tresty.

Ty ho potrestáš inak.

A už dnes dostane svoje.

Ale nie tak, ako čakal.

Sebastian sa zhlboka nadýchol a zaboril tvár do vlasov svojej manželky.

Tak príjemný pocit.

Môcť niekoho objať a veriť, že všetko bude v poriadku.

Jemne si ju privinul ešte bližšie k sebe. Teplo jej tela ho príjemne hrialo. Cítil sa akoby bol obklopený bezpečím a novou nádejou.

Ešte sa na určitý čas zdržal na oslave. Upokojoval hostí, hovoril so strýkom a napokon, keď sa hostina začala pomaly chýliť ku koncu, odviedol svoju mladú nevestu hore.

Dal jej trochu času, aby sa pripravila na ich spoločnú noc.

Videl aj, ako dovnútra na chvíľu vošla jej mladá slúžka. Priviedla si ju so sebou, no dievča vyzeralo trochu nešikovne a takmer spadlo, keď ju oslovil.

No neprekážalo mu to.

Ona si zvykne.

Dnes z neho zrejme vyžaruje trochu viac temnoty, ako by malo.

Pocítil miernu úľavu, keď sa zbavil svadobného obleku. Nepotreboval pomoc. Chcel to urobiť sám.

Chvíľu sa trápil s gombíkmi, no čoskoro vyhral ten márny boj a prezliekol sa do jednoduchšej ľanovej nočnej košele, ktorú si obliekal na spánok. Hneď mu bolo ľahšie, keď pomaly prešiel do hlavnej spálne.

Slúžka už bola preč.

Jeho mladá pani stála pred zrkadlom a pomaly si rozčesávala vlasy. Mala na sebe bielu nočnú košieľku z jemnej látky, ozdobenú drobnými volánikmi pri výstrihu a rukávoch. Dlhé tmavé vlasy jej splývali po chrbte a pri pohľade na tú nežnú krásu v ňom znovu ožil náznak tej temnej majetníckosti, ktorej sa tak obával.

Trochu sa strhla, keď si uvedomila, ako rázne vstúpil do miestnosti.

Opatrne k nej pristúpil a položil ruky na jej plecia.

„Nemusíš sa ničoho báť, moja drahá,“ ubezpečoval ju ticho a jeho ruky jemne skĺzli po jej pleciach.

Taká jemná pokožka.

Ako hodváb.

Tlmene vzlykla a prudko sa nadýchla. V lícach bola bledá, no oči mala jasné.

Pomaly ju držal v náručí a len ju nechal, aby si zvykala na ten pocit.

Snažil sa potlačiť temnotu, túžbu po drsnosti, a namiesto toho jej venovať viac láskavosti.

Veď bola jeho žena.

A on si viac než čokoľvek iné želal, aby sa pri ňom cítila v bezpečí.

„Sebastian,“ oslovila ho tichým hlasom.

„Áno, moja drahá?“

Trochu majetníckejšie ju objal okolo pása a len sa tešil z jej prítomnosti a blízkosti.

Teraz je jeho.

Len jeho.

Nikomu nedovolí, aby sa k nej čo i len priblížil.

„Tá stodola… bolo to skutočne vážne?“

„Teraz na to nemysli. Je to vážne, ale mám to pod kontrolou.“

Jemne ju pobozkal na zľahka odhalené plece.

Jej reakcie boli tak nevinné a prirodzené.

Tešil sa z každej jednej z nich.

Snažil sa nemyslieť na temné túžby. Na pocit, že by ju najradšej pritisol bližšie k tomu stolíku. Na pocit, že nechce čakať na niečo, čo mu už patrí.

No snažil sa tlmiť svoje inštinkty.

Na niečo také ešte nebola pripravená.

Znepokojilo by ju to.

Prudkosť svojej vášne musel krotiť.

„Si si tým naozaj istý? Moja sestra… veľmi sa zľakla. Tvrdila, že to bude horšie.“

„To záleží od toho, pre koho,“ odvetil ticho. „Už zajtra uvidíme, pre koho to bude horšie a pre koho vykúpenie.“

Znovu pritisol pery na jej telo, tentoraz na jej krk. Táto blízkosť ho vzrušovala a len ťažko sa vzdával pocitu, že ju chce držať takto pri sebe.

Cítil, ako sa v ňom prebúdza hlad.

Nie.

Musí sa ovládať.

Jeho mladá žena sa mu zverila s takou dôverou.

A on ju nesmie sklamať.

„Ako to myslíš?“

„To sa dozvieš…“

Nepáčilo sa mu, že práve teraz hovorí o týchto veciach. Znovu to v ňom prebúdzalo hnev.

„Sebastian, ja… mám strach, že sa to zhorší. Mám strach, že ti ten muž ublíži.“

„To by som nikdy nedovolil.“

Tak oni jej to povedali.

Niekto otvoril ústa.

Nahnevane ju posunul viac k stolíku, celkom automaticky. Pozrel do zrkadla, v ktorom videl jej tvár.

„Kto ti to povedal?“

„To ti nemôžem povedať. Hneváš sa. Ja… nechcela som, aby si sa hneval.“

„Juliet, ešte sa len budem hnevať, ak mi nepovieš, kto ti to povedal.“

Pritisol ju k stolíku silnejšie.

Chcel to zároveň aj zastaviť, ale hnev bol silnejší.

„To ti nemôžem povedať. Ja nechcem nikoho priviesť do nešťastia.“

„Nemôžeš alebo nechceš?“ znovu ju pevnejšie objal.

Povzdychla si.

„Sebastian, prosím.“

„O čo ma prosíš, Juliet?“

„Nechaj to tak. Nezáleží na tom, kto mi to povedal.“

„Ale mne áno.“

Pritisol ju k stolíku ešte bližšie.

No ona sa chvela, ale nie od strachu.

Cítil, že jej telo je poddajné a hrejivé v jeho objatí.

„Nikto dôležitý, naozaj.“

„Juliet, niekto porušil môj príkaz, s tým sa nezahráva,“ pošepol jej jemne a jeho pery sa dotkli jej horúceho líca. Počul, ako sa prudko nadýchla a oprela sa o stolík.

„O tom, či to tak je, rozhodnem ja.“

„Nepoviem ti to. Nemôžem. Nie teraz. Si príliš nahnevaný.“

„Dobre, ako chceš. Nemusíš mi nič hovoriť. Ale aj tak mi to neskôr povieš.“

Chcel sa odtiahnuť, no ona nepokojne zastonala.

„Neopúšťaj ma preto. Chcem byť dnes s tebou.“

Pousmial sa.

„Neopustím ťa, moja drahá. Tým si buď istá.“

Pevne ju zovrel v objatí. Jej telo bolo také sladké a poddajné, keď cítil, ako sa mu úplne odovzdala do náručia.

Pri tej dôvere sa v ňom znovu ozvalo čosi temné a majetnícke, no tentoraz v tom bolo aj niečo nové.