meropeworld

  „Tak ako si dopadol?“ Prekvapene som zdvihol zrak k Bohdane, ktorá na mňa napriek treskúcej zime čakala pred školskou chatkou. Mokoš za ňou stále veselo poskakovala a zo snehu vytvárala malé gule. To mi len pripomenulo, že týždeň nesmiem praktizovať mágiu ani vidieť Vesnu. Sľúbil som to – a sľub má v našom kmeni vážne dôsledky. „Zle,“ odsekol som chladne. Chcel som len prejsť okolo nej, ale postavila sa mi do cesty. „Čo chceš,“ hlesol som otrávane. Ak mi aj ona začne kázať, asi to nezvládnem. Mark na mňa po škole kričal vyše hodiny. Našťastie nie pred ostatnými, ale aj tak. „Mrzí ma to. Viem, že Branimir ťa stále provokuje. Nie je ľahké odolať tomu pocitu chcieť mu rozpučiť hlavu.“ Trochu ma potešilo, že ma aspoň niekto chápe. „Ale cena za ten výbuch je príliš vysoká. Týždeň nesmiem používať žiadnu mágiu, všetko mám robiť bez nej a ešte ma aj pridelil k Helde, výrobkyni čajov, aby som jej po škole pomáhal. A to nie je všetko – popoludní mám ísť na ihrisko a pred všetkými sa Brani...

  Do školy prišla ako prvá. Bola to malá chatrč, v ktorej bolo uprostred ohnisko určené na tvorbu magického ohňa. Steny boli chránené proti nemu aj proti kúzlam, aby chatku nezrútili ani najmocnejšie zaklínadlá. Sadla si na svoje miesto napravo od ohniska. Pokrčila kolená a napravila si dlhé tmavé šaty. Držan, ktorý mala priniesť na hodinu, si položila vedľa seba. Cítila ľahké vzrušenie. Cestou do školy stretla Ctibora. Pozrel sa na ňu. Inak než ostatní. Keď sa na seba pozreli, cítila niečo blízke fascinácie. Jeho oči, tak tmavé, tak neľútostné. Chceli sa pred všetkým ukryť. Kým tie jej v nich nevideli len jeho temnotu. Zaujímalo ju, aký bude, keď sa dostane z tej svojej strohosti a budú sa spolu hrať. Tvárou jej prešiel jemný úsmev a napravila si venček z kvetov. Sú krásne aj v zime. Ostatným sa to nepáči, no je to jej obľúbená hra. Jej spôsob, ako si udržať kontrolu nad silnou mágiou. Nechcela, aby vedeli, že je podobná jemu. Ktovie, čo by na to učiteľ povedal, keby to zist...

 Do školy som prišla ako prvá. Bola to malá chatrč, v ktorej bolo uprostred ohnisko určené na tvorbu magického ohňa. Steny boli chránené proti nemu aj proti kúzlam, aby chatku nezrútili ani najmocnejšie zaklínadlá. Sadla som si na svoje miesto napravo od ohniska. Pokrčila som kolená a napravila som si dlhé tmavé šaty. Držan, ktorý som mala priniesť na hodinu, som si položila vedľa seba. Cítila som ľahké vzrušenie. Cestou do školy som stretla Ctibora. Pozrel sa na mňa. Inak než ostatní. Cítila som niečo blízke fascinácie, keď sme sa na seba pozreli. Jeho oči, tak tmavé, tak neľútostné. Chceli sa pred všetkým ukryť. Kým tie moje nevideli len jeho temnotu. Zaujíma ma, aký bude, keď sa dostane z tej svojej strohosti a budeme sa spolu hrať. Tvárou mi prešiel jemný úsmev a napravila som si venček z kvetov. Sú krásne aj v zime. Ostatným sa to nepáči, no je to moja obľúbená hra. Môj spôsob, ako si udržať kontrolu nad silnou mágiou. Nechcem, aby vedeli, že som podobná jemu. Ktovie, čo by na...

  Znepokojujú ma jeho sklony k temnote, Velimír. Slová učiteľa sa Ctiborovi neustále vracali v myšlienkach. Nemusel byť génius, aby pochopil, že hovorí o ňom. Iste, Mark mal aj iných študentov, no Ctibor bol ten, o ktorom sa hovorilo najčastejšie – a nie vždy v dobrom. Jeho nohy sa dotkli zľadovateného povrchu. Od rána snežilo a mrazivý vietor sa opieral do krajiny. Necítil ho len vďaka ochrannému kúzlu, ktoré si – napriek učiteľovmu nesúhlasu – ponechal. Mal dosť kázania v osade. Potreboval sa dostať preč. K svojmu obľúbenému miestu. Cestou nenápadne zažal niekoľko zhasnutých ohňov. Ľuďom z kmeňa, ktorým sa ich nepodarilo zapáliť z mokrého dreva. Neukázal im svoju tvár. Vždy sa ukryl a čakal, kým sa potešili. Potom, keď ich pozornosť pohltila radosť z tepla, nehlučne prešiel okolo nich. Učiteľ tvrdil, že je to plytvanie mágiou. Ctibor sa však nedokázal prizerať tomu, ako sa chvejú pre jedinú chybu. A pravdou bolo, že ten pocit mal rád. Aspoň na chvíľu. Keď ich videl šťastných. Aj ...

  Znepokojujú ma jeho sklony k temnote, Velimír. Slová môjho učiteľa sa mi neustále zjavovali v myšlienkach. Nemusel som byť génius, aby som pochopil, že myslí mňa. Iste má aj iných študentov, no ja som ten, o ktorom hovorí najčastejšie – a nie vždy v dobrom. Moje nohy sa dotkli zľadovateného povrchu. Od rána snežilo. A akoby to nestačilo, fúkal aj mrazivý vietor, ktorý som necítil len preto, že som mal pred sebou – aj napriek učiteľovmu nesúhlasu – ochranné kúzlo. Mal som však dosť kázania v osade. Potreboval som si vyjsť k svojmu obľúbenému miestu. Cestou som zažal pár zhasnutých ohňov. Nenápadne, ľuďom z kmeňa, ktorým sa ich nepodarilo zapáliť z mokrého dreva. Chcel som, aby si dokázali udržať teplo. Neukázal som im však svoju tvár. Vždy som sa ukryl a počkal, kým sa potešili. Potom už nevnímali nič iné a ja som nehlučne, potichu prešiel okolo nich. Môj učiteľ hovorí, že je to plytvanie mágiou. Ja sa však nerád dívam na to, ako sa chvejú kvôli jedinej chybe. No ja mám predsa len...